> ## Content Index > Fetch the complete content index at: https://altky.sk/llms.txt > Use this file to discover other available public pages before exploring further. # Yuval Noah Harari sa mýli. Vo všetkom. - URL: https://altky.sk/yuval-noah-harari-sa-myli-vo-vsetkom/ - Published: 2026-10-13T05:58:42.000Z - Updated: 2026-10-13T18:23:13.000Z - Description: Harari predlžuje dnešné trendy do budúcnosti a vidí v nich koniec človeka v jeho dnešnej podobe. Hlavnou jednotkou zmeny však nemusí byť človek. Možno sa práve rodí nová regulačná vrstva civilizácie, ktorá sa učí žiť s vlastnou mocou. - Author: Igor Šovčík - Tags: Filozofia, Písané človekom Yuval Noah Harari patrí k autorom, s ktorými sa veľmi dobre nesúhlasí. Jeho argumenty sú jednoduché a zrozumiteľné, nepotrebujú odborný jazyk, aby obstáli. Jeho sila spočíva v schopnosti vziať množstvo javov, ktoré všetci viac či menej vidíme, poskladať ich do jedného príbehu a tento príbeh predĺžiť do budúcnosti. Algoritmy o nás vedia čoraz viac, umelá inteligencia postupne preberá činnosti, ktoré sme ešte pred niekoľkými rokmi považovali za výlučne ľudské, biotechnológie nám umožňujú zasahovať do samotných mechanizmov života a ekonomika dokáže produkovať stále väčší výkon s čoraz menším podielom ľudskej práce. Ak tieto trendy predĺžime dostatočne ďaleko, dostaneme svet, v ktorom sa dnešný Homo sapiens môže javiť iba ako prechodná forma. Niektorí ľudia budú svoje biologické limity prekonávať technológiou, iní sa stanú ekonomicky nepotrebnými a časť rozhodovania, ktorú sme celé dejiny považovali za podstatu ľudskej autonómie, prevezmú algoritmy, ktoré nás budú poznať lepšie, než poznáme sami seba. Na tomto obraze je nepríjemné najmä to, že jednotlivé časti dávajú zmysel. Algoritmus môže poznať môj zdravotný stav lepšie než ja, navigácia už dnes dokáže zvoliť lepšiu cestu, než by som zvolil intuitívne, a neexistuje žiadny principiálny dôvod, prečo by sa podobná delegácia rozhodovania nemohla rozšíriť na ďalšie oblasti života. Rovnako nie je absurdné predpokladať, že človek bude schopný technologicky meniť vlastné telo, predlžovať život alebo rozširovať kognitívne schopnosti. Harari sa teda podľa mňa nemýli v tom, čo vidí. Problém vzniká až v okamihu, keď sa pokúša povedať, čo tieto javy znamenajú. Jeho obraz budúcnosti zostáva do veľkej miery antropocentrický. Technologickú transformáciu číta predovšetkým cez to, čo urobí s človekom, jeho prácou, mocou, telom a autonómiou. ⚠️ Tento text na rozdiel od väčšiny článkov na Altky.sk nie je generovaný pomocou Ai aj keď som si v niektorých pasážach pomáhal LLM nástrojmi. [Yuval Noah Harari Is Wrong. About Everything.Yuval Noah Harari is one of those authors it is very easy to disagree with. His arguments are simple and intelligible; they do not need…![](https://altky.sk/content/images/icon/5d8de952517e8160e40ef9841c781cdc14a5db313057fa3c3de41c6f5b494b19-86c873ba-93a7-48fb-8236-cc85e25c451b.png)MediumIgor Šovčík![](https://altky.sk/content/images/thumbnail/1-oYv1stFq_bGHyQ-nKs_9mA-476bf544-31b8-4c94-a8f8-25b4a4f05cfa.png)](https://medium.com/@igisho/yuval-noah-harari-is-wrong-about-everything-a8140ca8c176?ref=altky.sk) EN preklad --- ## Biológia civilizácie Práve tu sa s ním rozchádzam. Keď sa pozerám na rovnaké technologické a spoločenské zmeny, vidím civilizáciu, ktorá sa počas niekoľkých tisícročí mení z voľnej siete lokálnych spoločenstiev na čoraz integrovanejší systém schopný prenášať energiu, materiál, informácie a regulačné signály v planetárnom rozsahu. Človek je v tomto procese stále mimoriadne dôležitý, ale už dávno nie je jedinou rozumnou jednotkou analýzy. Ak chceme pochopiť, čo sa deje, musíme sa pozrieť o jednu organizačnú úroveň vyššie. Toto je základná myšlienka toho, čo nazývam biológiou civilizácie. Podobnosť s cestami, ktoré sú "ako cievy", s internetom "ako nervová sústava" alebo s mestami "ako orgány", je len obrazná a sama osebe nič nevysvetľuje. Podstatnejšie je, že každý dostatočne komplexný systém musí riešiť podobnú množinu problémov bez ohľadu na to, či je vytvorený z buniek, ľudí alebo strojov. Ak biologický organizmus a globálna civilizácia riešia podobné triedy problémov, nie je zvláštne, že sa v nich môžu objavovať funkčne podobné regulačné štruktúry. Civilizácia nemusí byť doslova organizmus. Komplexita kladie na organizáciu podobné nároky. [Biológia civilizácieChaos dnešného sveta nemusí byť chyba systému, ale jeho prirodzený proces. Keď sa na civilizáciu pozrieme ako na živý organizmus, logistika začne pripomínať obeh, financie nervy a konflikty imunitu. Ukazuje sa, že končíme "pubertu" a učíme sa fungovať kvalitnejšie, nie len rásť.![](https://altky.sk/content/images/icon/5d8de952517e8160e40ef9841c781cdc14a5db313057fa3c3de41c6f5b494b19-c16d9ee7-4751-4ca8-8a55-acd40347ae9a.png)Altky.skIgor Šovčík![](https://altky.sk/content/images/2026/09/ChatGPT-Image-Sep-6--2026-at-12_41_37-PM.png)](https://altky.sk/biologia-civilizacie/) Text, v ktorom som civilizáciu opísal ako systém s obehom, nervami a imunitou. Tu naň nadväzujem otázkou, akú úlohu v ňom zohráva umelá inteligencia. 💡 Biológia civilizácie je spôsob, ako sa pozerať na civilizáciu cez funkcie, ktoré musí vyriešiť každý komplexný systém: distribúciu energie, prenos informácií, pamäť, reguláciu a ochranu pred lokálnymi poruchami. Opisuje zhodné nároky na organizáciu, ktoré vznikajú v bunkách, ľudských spoločenstvách aj strojoch. --- ## Evolúcia nešla za výkonom Z tohto pohľadu začne Harariho Homo Deus vyzerať trochu zvláštne. Predstavme si na chvíľu evolúciu mnohobunkového organizmu a položme si otázku, čo bolo jej najväčším úspechom. Bola ním dokonalejšia bunka, bunka s väčšou pamäťou, väčším metabolickým výkonom a schopnosťou žiť dlhšie? Zásadnou inováciou bolo niečo úplne iné: bunky sa diferencovali, špecializovali, vzdali sa časti svojej autonómie a vytvorili vyššiu úroveň organizácie, na ktorej mohli vzniknúť funkcie nedostupné ktorejkoľvek bunke samostatne. Srdce nevzniklo preto, aby z každej bunky urobilo lepšiu pumpu, a nervová sústava nevznikla preto, aby každý neurón dokázal samostatne vyriešiť viac problémov. > **Evolučná novinka spočívala vo vzťahoch medzi časťami.** Transhumanizmus, a do určitej miery aj Harariho predstava budúcnosti, môže preto trpieť zvláštnym druhom technologického narcizmu. Pretože sme ľudia, automaticky predpokladáme, že technologická transformácia civilizácie smeruje k transformácii nás. Máme výkonnejšie počítače, preto ich jedného dňa vložíme do mozgu. Rozumieme genetike, preto budeme geneticky zdokonaľovať človeka. Dokážeme predlžovať život, preto konečným horizontom musí byť radikálna dlhovekosť alebo nesmrteľnosť. Technológia sa v tomto príbehu stáva nástrojom, ktorým Homo sapiens postupne odstraňuje svoje obmedzenia, až napokon prestane byť Homo sapiens a stane sa niečím, čo si zaslúži nové meno. Lenže evolúcia komplexných systémov nemusí smerovať k maximalizácii schopností jednotlivých častí. Často robí presný opak. Bunka mnohobunkového organizmu je v istom zmysle menej autonómna než jednobunkový organizmus. Nemôže sa nekontrolovane deliť, nemôže spotrebovať všetky dostupné zdroje a nemôže ignorovať regulačné signály svojho okolia. Ak to začne robiť, nevnímame to ako prejav jej evolučného úspechu, ale ako rakovinu. Vyššia komplexita teda nevzniká iba pridávaním nových schopností. Vzniká aj obmedzovaním možností jednotlivých častí tak, aby sa ich správanie stalo kompatibilné s existenciou celku. Evolúcia nejde za výkonom a nemá ani predpísaný smer k väčšej zložitosti. Integrácia, o ktorej hovorím, je to, čo sa dá pozorovať, nie to, čo musí nutne platiť. --- ## Regulácia namiesto rastu To je dôvod, prečo si myslím, že dominantnou civilizačnou technológiou nasledujúceho obdobia nemusí byť ďalší rast výkonu, ale regulácia výkonu, ktorý už máme. Po väčšinu dejín ľudstvo riešilo nedostatok. Nemali sme dosť energie, potravín, výrobných kapacít, dopravy, informácií ani poznania, a tak prakticky celý ekonomický a technologický aparát modernej civilizácie vznikol ako stroj na prekonávanie obmedzení. Tento stroj bol neuveriteľne úspešný. Problém je, že systém vytvorený na riešenie nedostatku neprestane automaticky maximalizovať produkciu v okamihu, keď sa jeho hlavným problémom začne stávať prebytok. Máme preto viac energie, viac výroby, viac informácií, viac finančnej likvidity, viac spotreby, viac stimulov a čoraz väčšiu schopnosť meniť prostredie. Regulačné mechanizmy, ktoré by dokázali tieto schopnosti udržiavať vo funkčnom rozsahu, vznikajú podstatne pomalšie. --- ## Čo rieši homeostáza Biológia tento problém vyriešila dávno pred nami. Živý organizmus neprežíva tým, že maximalizuje všetky dostupné veličiny. Nemá maximálnu teplotu, maximálny krvný tlak, maximálnu koncentráciu glukózy ani maximálnu aktivitu imunitného systému. Taký organizmus by veľmi rýchlo zomrel. Život existuje v rozsahoch a základnou vlastnosťou dospelého organizmu nie je schopnosť nekonečne rásť, ale schopnosť udržiavať svoje vnútorné parametre napriek zmenám prostredia. Nazývame to homeostázou. Ak je civilizácia na prahu ďalšej organizačnej transformácie, potom jej rozhodujúcou schopnosťou nemusí byť prekonanie biologických limitov človeka. Môže ňou byť niečo oveľa menej spektakulárne ako napríklad schopnosť prvýkrát systematicky regulovať samu seba. 💡 Homeostáza je schopnosť udržiavať vnútorné parametre organizmu v úzkom funkčnom rozsahu napriek zmenám okolia. Teplota, tlak, hladina cukru alebo napätie svalov majú svoje pásma a organizmus ich aktívne drží v medziach, ktoré mu umožňujú prežiť. > **Dospelosť komplexného systému sa neprejavuje tým, že dokáže všetko. Prejavuje sa tým, že dokáže rozlišovať medzi tým, čo môže urobiť, a tým, čo urobiť má.** --- ## Umelá inteligencia ako nová vrstva V tomto bode začne úplne inak vyzerať aj umelá inteligencia. Harari a veľká časť verejnej debaty ju prirodzene vkladajú do súťaže s človekom. Ak algoritmus diagnostikuje lepšie než lekár, píše lepšie než priemerný autor, programuje rýchlejšie než programátor a analyzuje viac informácií než akýkoľvek expert, otázka sa zdá byť nevyhnutná: na čo ešte budeme potrebovať človeka? Je to však otázka, ktorá dáva zmysel iba vtedy, ak človeka a algoritmus považujeme za konkurenčné jednotky na rovnakej organizačnej úrovni. V biologickom systéme by podobná otázka pôsobila absurdne. Pečeň vykonáva metabolické procesy, ktoré mozog vykonať nedokáže, srdce pumpuje krv lepšie než ktorýkoľvek iný orgán a mozoček koordinuje množstvo pohybových procesov bez toho, aby ich vedomie vôbec registrovalo. Z toho však nevyvodzujeme, že pečeň porazila mozog alebo že srdce urobilo ostatné orgány nepotrebnými. Špecializácia jednej časti nevytvára automaticky hierarchiu, v ktorej musí najvýkonnejšia funkcia nahradiť všetky ostatné. Čím je organizmus komplexnejší, tým viac závisí od diferenciácie funkcií a od kvality ich vzájomnej koordinácie. Možno robíme s Ai presne tú istú chybu, akú by urobil pozorovateľ organizmu, ktorý by sa snažil zistiť, ktorý orgán nakoniec "vyhrá". Umelá inteligencia môže v mnohých kognitívnych úlohách človeka prekonať a zároveň sa stať novou kognitívnou a regulačnou vrstvou systému, ktorého sú ľudia, inštitúcie aj stroje súčasťou. Otázkou potom nie je, či bude Ai inteligentnejšia než človek. Dôležitejšie je, aké miesto dostane v architektúre civilizácie, aké signály bude prijímať, čo bude optimalizovať a aké spätné väzby zabránia tomu, aby lokálne správne rozhodnutia produkovali globálne patologické výsledky. [Nový orgán, ktorý si mýlime s organizmomDebata o vedomí umelej inteligencie sa točí okolo toho, čo model hovorí. Jazyk je práve oblasť, v ktorej sme tieto systémy naučili byť najpresvedčivejšie. Namiesto výstupu sa oplatí pozrieť na fyzický proces. Možno sme sa celý čas pozerali na nový orgán a pýtali sa, či je celým organizmom.![](https://altky.sk/content/images/icon/5d8de952517e8160e40ef9841c781cdc14a5db313057fa3c3de41c6f5b494b19-c16d9ee7-4751-4ca8-8a55-acd40347ae9a.png)Altky.skIgor Šovčík![](https://altky.sk/content/images/2026/09/cover-8.png)](https://altky.sk/novy-organ-ktory-si-mylime-s-organizmom/) Text, v ktorom som umelú inteligenciu opísal nie ako konkurenta človeka, ale ako nový orgán väčšieho systému. Presne túto zámenu orgánu za celý organizmus mám na mysli, keď hovorím, že Harari kladie svoju otázku na nesprávnej úrovni. --- ## Ekonomicky nepotrebná trieda Práve tu sa ukazuje problém Harariho predstavy ekonomicky "nepotrebnej" triedy. Ak dokáže algoritmus vykonať činnosť lacnejšie než človek, ekonomická logika hovorí, že človeka treba nahradiť. Ak sa tento proces rozšíri na dostatočné množstvo činností, vzniká predstava miliónov alebo miliárd ľudí, ktorých systém jednoducho nebude potrebovať. Je to konzistentný záver, ale iba vtedy, ak hodnotu časti systému meriame jej okamžitým príspevkom k efektivite produkcie. Biológia používa omnoho komplikovanejšie kritérium. Živé systémy obsahujú rezervnú kapacitu, redundanciu, prekrývajúce sa mechanizmy a množstvo funkcií, ktoré sú za normálnych okolností zdanlivo neefektívne. Práve táto neefektivita im umožňuje prežiť šok. To môže byť jeden z najväčších paradoxov automatizácie. Ai môže civilizáciu oslabiť tým, že bude príliš dobrá. Ak postupne odstránime ľudí zo všetkých procesov, v ktorých sú momentálne pomalší a drahší než algoritmus, môžeme zároveň odstrániť mechanizmy, ktorými civilizácia produkuje skúsenosť, tacitné znalosti a budúcich expertov. Expert nevzniká tým, že si v štyridsiatke prečíta manuál a prevezme riadenie systému. Vzniká rokmi riešenia banálnych problémov, pozorovania chýb, konfrontácie teórie s realitou a postupného budovania intuitívneho modelu svojej oblasti. Ak všetky jednoduché úlohy automatizujeme, pretože ich stroj robí efektívnejšie, môžeme o dvadsať rokov zistiť, že máme dokonale automatizovaný systém a nikoho, kto mu ešte rozumie. Civilizácia bude efektívnejšia a zároveň krehkejšia. Harariho "useless class" tak možno existuje iba v civilizácii, ktorá si pomýlila efektivitu s evolučným fitness. 💡 Tacitné znalosti sú schopnosti, ktoré sa nedajú odovzdať prečítaním návodu. Vznikajú z opakovanej praxe, z vlastných chýb a z dlhého kontaktu s konkrétnou oblasťou. Práve preto sa nedajú jednoducho nahradiť dokumentáciou. #### Protiargument: Ekonomicky nepotrební ľudia stratia moc a stanú sa "zbytočnou triedou". Harariho predstava "zbytočnej triedy" vychádza z industriálnej logiky 19\. storočia. Ak súčiastka v stroji nevytvára okamžitý výkon, je zbytočná. Biológia civilizácie meria hodnotu časti inak. Zdravý organizmus nedrží každú bunku na hranici jej možností. Veľká časť jeho stability stojí na nevyužitej kapacite, redundancii a rezerve. Kmeňové bunky zostávajú pripravené na obnovu, väčšina imunitného systému čaká na signál, svaly pracujú na zlomok svojho maxima a aj krvný obeh si drží rezervu, ktorú organizmus uvoľní až pri záťaži. Efektívny organizmus nie je ten, ktorý zo všetkých svojich častí vytláča maximum. Taký systém je skôr krehký než výkonný. Schopnosť udržiavať kapacitu, ktorá sa v bežnom stave javí ako nevyužitá, umožňuje živému systému reagovať na zranenie, infekciu, náhlu záťaž alebo zmenu prostredia. Pokoj v tomto zmysle slúži ako zásoba budúcich možností, nie ako vyradenie z funkcie. Ak technológie prevezmú veľkú časť produkcie a ľudia prestanú byť nevyhnutným kolieskom ekonomickej mašinérie, neznamená to koniec ich významu. Civilizácia tým získava kapacitu prestať merať hodnotu človeka podľa okamžitého výkonu, ktorý z neho dokáže dostať. Z biologického pohľadu to nie je "zbytočná trieda", ale rezerva schopností, skúseností, vzťahov, starostlivosti a adaptability, ktorú systém nemusí permanentne spaľovať v motore produkcie. V takom usporiadaní sa dá vidieť znak dospelejšieho systému. Systém fungujúci blízko hranice svojich zdrojov si môže dovoliť menej redundancie než systém s veľkou rezervnou kapacitou. Stabilnejší systém si dovolí redundanciu, voľnú kapacitu a časti, ktorých hodnota sa prejaví až v situácii, ktorú vopred nepozná. To, čo industriálna logika nazve neefektivitou, môže byť z pohľadu komplexného systému tým, čo mu umožní prežiť ďalší šok. --- ## Algoritmus, ktorý nás mení Podobný problém vidím v jeho známej predstave, že algoritmus nás môže poznať lepšie, než poznáme sami seba. Technicky je to veľmi pravdepodobné. Systém môže poznať môj tep, spánok, nákupné správanie, pohyb, sexuálne preferencie, politické reakcie a tisíce ďalších premenných, ktoré vedome nesledujem, a môže medzi nimi nachádzať vzťahy, ktoré nikdy neuvidím. Samotná formulácia "pozná ma" však predpokladá, že existuje stabilné ja, ktoré algoritmus zvonka pozoruje, podobne ako meteorologický systém pozoruje atmosféru. Lenže algoritmy nás nepozorujú. Menia nás. Odporúčací systém nezisťuje iba to, čo sa mi páči, ale tým, čo mi opakovane ukazuje, mení priestor vecí, ktoré sa mi vôbec môžu začať páčiť. Sociálna sieť nemeria iba moje politické postoje, ale spoluvytvára informačné prostredie, v ktorom tieto postoje vznikajú. Jazykový model vstupuje medzi neurčitú ľudskú myšlienku a jej konečnú jazykovú podobu a učí sa z ďalšej vrstvy ľudsko-strojovej produkcie. Nevzniká vzťah pozorovateľa a pozorovaného, ale spätnoväzbová slučka. Algoritmus sa stáva jedným z procesov, ktoré tohto človeka formujú. [Keď rôzne myšlienky začnú končiť v rovnakých vetáchKeď viacerí ľudia nezávisle skončia pri tej istej vete, neopakuje sa už len forma. Opakuje sa abstrakcia. Esej o tom, čo sa deje s myslením, keď väčšina z nás začne kompilovať svoje neurčité intuície cez tie isté jazykové modely.![](https://altky.sk/content/images/icon/5d8de952517e8160e40ef9841c781cdc14a5db313057fa3c3de41c6f5b494b19-c16d9ee7-4751-4ca8-8a55-acd40347ae9a.png)Altky.skIgor Šovčík![](https://altky.sk/content/images/2026/09/ChatGPT-Image-Sep-6--2026-at-12_24_32-PM.png)](https://altky.sk/ked-rozne-myslienky-zacnu-koncit-v-rovnakych-vetach/) Esej o tom, čo sa deje, keď veľa ľudí kompiluje svoje neurčité intuície cez tie isté jazykové modely. Presne tento mechanizmus mám na mysli, keď píšem, že algoritmus vstupuje medzi myšlienku a jej jazykovú podobu. #### Protiargument: Algoritmy nás "hacknú" a zničia našu autonómiu. Harari sa obáva, že algoritmy nás spoznajú lepšie než my sami a tým narušia našu autonómiu. Táto obava je oprávnená, ale ľahko zvádza k predstave, že na jednej strane stojí hotové, autonómne ľudské "ja" a na druhej vonkajší algoritmus, ktorý doň začne zasahovať. Taký človek nikdy neexistoval. Ľudská myseľ od začiatku vzniká v spätnej väzbe s prostredím. Jazyk neurčuje iba to, ako svoje myšlienky vyjadrujeme, ale aj to, ktoré rozdiely sa vôbec naučíme vidieť. Výchova formuje naše návyky, kultúra naše intuitívne normy, príbehy a náboženstvá naše predstavy o dobrom živote, inštitúcie naše očakávania a ostatní ľudia naše sebahodnotenie. Civilizácia svojich členov nikdy iba neobsluhovala. Neustále ich aj formovala. V tomto zmysle algoritmy neprinášajú nový jav. Nie sú prvým mechanizmom, ktorý zisťuje, ako človek reaguje, a na základe tejto reakcie upravuje ďalší podnet. Presne tak funguje rodičovstvo, vzdelávanie, propaganda, trh, móda, náboženstvo či sociálna skupina. Každý z týchto systémov pozoruje správanie a spätne mení prostredie, v ktorom ďalšie správanie vzniká. Nové je niečo iné: rýchlosť, presnosť a mierka tejto slučky. Algoritmický systém dokáže sledovať milióny drobných reakcií, experimentovať s podnetmi v reálnom čase a personalizovať ich pre konkrétneho človeka nepretržite. Človek sa teda nestáva prvýkrát formovaným. Stáva sa prvýkrát súčasťou regulačnej slučky, ktorá môže byť rýchlejšia, presnejšia a menej priehľadná než mechanizmy, ktorými ho formovala doterajšia kultúra. Preto je zavádzajúce hovoriť iba o algoritme, ktorý nás "pozná". Odporúčací systém nemeria stabilnú preferenciu, ktorá existovala pred ním. Tým, čo nám ukazuje, mení priestor možností, z ktorého si budúce preferencie vyberáme. Nemapuje iba človeka; podieľa sa na jeho ďalšom vzniku. Predikcia a intervencia sa začínajú zlievať do jednej spätnej väzby. Otázka slobody sa tým nemení na spor medzi čistou autonómiou a vonkajšou manipuláciou. Sloboda nikdy neznamenala absenciu vplyvov. Zmysluplnejšia otázka je, aké spätné väzby človeka formujú, kto ich kontroluje, či ich dokáže rozpoznať, či z nich môže vystúpiť a či medzi nimi existuje pluralita. Bunka, ktorá nereaguje na žiadne signály okolia, nie je slobodnejšia bunka; je odtrhnutá od regulačného systému. Rovnako patologický by bol organizmus, ktorý by každej bunke určoval každý detail jej správania. Nebezpečenstvo algoritmov teda nespočíva v tom, že nás začali meniť. Prostredie nás menilo vždy. Nebezpečenstvo vzniká vtedy, keď sa táto spätná väzba stane príliš koncentrovanou, príliš rýchlou a príliš nepriehľadnou a keď jedna vrstva systému získa schopnosť modelovať a upravovať ostatné bez porovnateľnej spätnej kontroly. Algoritmy preto nerobia nič ontologicky nové. Robia však niečo civilizačne nové. Dramaticky zvyšujú zosilnenie regulačnej slučky medzi človekom a prostredím. Zaslúžia si pozornosť nie preto, že by prvýkrát ohrozili mýticky čisté ľudské "ja", ale preto, že môžu zásadne zmeniť pomer síl vo vzťahu, ktorý človeka vytváral odjakživa. --- ## Vedomie ako vzťahový proces Harari správne upozorňuje, že inteligencia a vedomie nie sú synonymá a že vysoko schopný algoritmus nemusí nič subjektívne prežívať. Aj táto otázka však stále nesie predstavu inteligencie a vedomia ako vlastností oddelených aktérov: človek má vedomie, algoritmus ho možno raz bude mať alebo nebude mať, a našou úlohou je zistiť, kde sa hranica nachádza. Ak však prijmeme hypotézu, že vedomie možno chápať skôr ako vzťahový proces, v ktorom sa zároveň konštituuje pozorovateľ, pozorované a hranica medzi nimi, otázka sa mení. Namiesto zvláštnej substancie ukrytej v mozgu alebo v stroji hľadáme podmienky, za ktorých určitý systém vytvára model seba samého vo vzťahu k svetu. Spor o to, či "Ai má vedomie", môže byť v takom prípade predčasný už na úrovni samotných pojmov. > Aktuálny stav hľadania vedomia v stroji sa skôr podobá hľadaniu "špunka" Pipi Dlhou Pančuchou. [Čo je vedomie?Čo ak vedomie nie je vec, ktorú máme, ale proces, v ktorom spolu vznikajú pozorovateľ, svet a hranica medzi nimi? Esej o Bohmovi, Krishnamurtim, telesnej schéme a o tom, čo by musel spĺňať stroj, aby sme jeho vedomie vôbec mohli brať vážne.![](https://altky.sk/content/images/icon/5d8de952517e8160e40ef9841c781cdc14a5db313057fa3c3de41c6f5b494b19-c16d9ee7-4751-4ca8-8a55-acd40347ae9a.png)Altky.skIgor Šovčík![](https://altky.sk/content/images/2026/09/ChatGPT-Image-22.-9.-2026--15_24_04.png)](https://altky.sk/co-je-vedomie/) Esej, v ktorej som vedomie opísal ako proces, nie ako vlastnosť. Tu sa k tomu vraciam v kontexte algoritmov, ktoré sa podieľajú na tom, kým sme. --- ## Hranica nie je nedokonalosť Najväčší rozdiel medzi Harariho budúcnosťou a biológiou civilizácie však podľa mňa neleží ani v Ai, ani vo vedomí. Leží v chápaní limitov. Transhumanistická intuícia interpretuje biologické obmedzenia prevažne ako problémy čakajúce na technologické riešenie. Starnutie je obmedzenie, smrť je obmedzenie, inteligencia je obmedzená, pamäť je obmedzená, naše zmysly sú obmedzené a naše telá sú krehké. Z jednotlivých úplne legitímnych snáh liečiť choroby, predlžovať zdravý život alebo kompenzovať telesné nedostatky sa veľmi ľahko stane všeobecnejší civilizačný predpoklad, podľa ktorého je hranica synonymom nedokonalosti. Biológia však ukazuje, že hranica nemusí byť nedokonalosť, často je práve podmienkou funkcie. Bez hranice neexistuje bunka. Bez selektívneho prepúšťania a blokovania signálov neexistuje nervový systém. Bez inhibície neexistuje funkčný mozog. Bez schopnosti zastaviť imunitnú odpoveď neexistuje zdravá imunita. Život, ako ho poznáme, závisí od komplikovaného systému hraníc, spätných väzieb a regulácie. Predstava, že technologický pokrok spočíva v postupnom prekonávaní ľudských obmedzení, tak môže byť nielen naivná, ale z biologického hľadiska obrátená. > **Dospelosť komplexného systému sa neprejavuje tým, že dokáže všetko. Prejavuje sa tým, že dokáže rozlišovať medzi tým, čo môže urobiť, a tým, čo urobiť má.** --- ## Sebaobmedzenie ako vyššia schopnosť Práve preto si nemyslím, že civilizačným vrcholom bude Homo Deus. Oveľa väčším technologickým úspechom môže byť civilizácia, ktorá dokáže nepoužiť technológiu iba preto, že ju má. Dokáže nevyťažiť zdroj iba preto, že ho vie vyťažiť, neoptimalizovať človeka iba preto, že ho vie optimalizovať, nenahradiť každú ľudskú činnosť algoritmom iba preto, že je algoritmus v konkrétnej metrike efektívnejší, a nevytvoriť dokonale monitorovanú spoločnosť iba preto, že technologická infraštruktúra takú spoločnosť umožňuje. Schopnosť sebaobmedzenia znie v porovnaní s nesmrteľnosťou alebo superinteligenciou veľmi nudne, ale z pohľadu komplexného živého systému je možno omnoho vyššou schopnosťou. #### Protiargument: Sebaobmedzenie je utópia, geopolitické preteky v zbrojení nás zničia. Z pohľadu politiky vyzerajú preteky vo vývoji AI ako patologická dynamika. Každý aktér vie, že spoločné zrýchľovanie môže zvyšovať systémové riziko, no zároveň si nemôže dovoliť spomaliť sám. V rámci biológie civilizácie sa na rovnaký jav dá pozrieť aj inak. Nemusí ísť iba o patológiu. Môže ísť o rastový špurt systému, ktorého schopnosti rastú rýchlejšie než mechanizmy, ktoré ich dokážu koordinovať. Rastové fázy komplexných systémov bývajú nevyvážené. Nová kapacita vzniká skôr, než sa okolo nej vybudujú regulačné slučky, normy a bezpečnostné mechanizmy. Organizmus v období prudkého rastu spotrebúva neúmerne veľa energie, mení svoje proporcie a dočasne stráca rovnováhu, na ktorú bol dovtedy nastavený. Nie preto, že by sa rozpadal, ale preto, že jeho jednotlivé subsystémy nerastú rovnakou rýchlosťou. Nie je dôvod predpokladať, že technologická civilizácia musí tento proces kopírovať. Prudký rast nemusí byť stabilný stav. Každá exponenciála skôr či neskôr narazí na odpor prostredia: na energiu, materiál, kapitál, dostupné dáta, čas, organizačnú zložitosť, bezpečnostné náklady alebo na klesajúci prínos ďalšej jednotky výkonu. S rastom schopností zároveň rastie cena chýb. To, čo bolo pri slabšej technológii lokálnym zlyhaním, sa pri výkonnejšej technológii môže stať systémovým problémom a vytvoriť tlak na nové formy koordinácie. Regulácia môže vzniknúť ako dôsledok toho, že neregulovaný rast začne byť drahší než koordinácia. Normy, bezpečnostné vrstvy a obmedzenia sa potom nestanú morálnym luxusom, ale podmienkou ďalšieho fungovania systému. To však nie je zaručený výsledok. Rastový špurt môže skončiť konsolidáciou, ale aj kolapsom, fragmentáciou alebo koncentráciou moci. Biologická analógia nám nedáva dôvod na optimizmus. Necháva nám otázku, či dokáže civilizácia vytvoriť regulačné mechanizmy dostatočne rýchlo na to, aby rast schopností nepredbehol jej schopnosť znášať vlastné chyby. To, čo dnes vyzerá ako cesta k sebazničeniu, nemusí byť patológia. Môže ísť o prechodnú fázu systému, ktorého výkon rastie rýchlejšie než jeho schopnosť integrovať vlastnú moc. Rozdiel medzi pubertou a chorobou sa ukáže až podľa toho, či po raste príde schopnosť regulácie. --- ## Riziko technologickej totality To, samozrejme, neznamená, že civilizačná regulácia musí byť dobrá. Práve naopak. Ak začneme civilizáciu chápať ako systém, ktorý potrebuje spätnú väzbu, meranie a reguláciu, veľmi rýchlo sa dostaneme k možnosti technologickej totality. Ak má systém reagovať na svoj stav, musí ho poznať. Ak ho má poznať, musí zbierať informácie. Ak chce predvídať poruchy, musí modelovať správanie. Ak chce výsledky svojich modelov používať, musí mať schopnosť zasahovať. Z homeostázy sa tak ľahko môže stať technokratický dohľad, v ktorom je všetko merané, všetko predikované a každá odchýlka od normy interpretovaná ako chyba. Práve tu má Harari podľa mňa pravdu najviac. Koncentrácia dát, výpočtovej kapacity a schopnosti ovplyvňovať ľudské správanie predstavuje reálne riziko. Zdravý nervový systém ale nekontroluje každý biochemický proces každej bunky. Zdravý imunitný systém nereaguje na každú odlišnosť maximálnou silou. Zdravá regulácia stojí na správnom rozdelení autonómie a kontroly medzi jednotlivé úrovne systému. Civilizácia, ktorá by dokázala dokonale monitorovať a riadiť každého človeka, by bola patologickým organizmom. Možno organizmom s autoimunitným ochorením. [Neurochémia mociPeniaze sú len elektrický impulz civilizácie. O jej správaní rozhoduje neurochémia. Dopamín o pozornosti, serotonín o dôvere, kortizol o strachu či oxytocín o kmeňovom správaní. Kto dnes dávkuje tieto signály? Dokáže ich spoločnosť stabilizovať skôr, než sa rozpadne?![](https://altky.sk/content/images/icon/5d8de952517e8160e40ef9841c781cdc14a5db313057fa3c3de41c6f5b494b19-c16d9ee7-4751-4ca8-8a55-acd40347ae9a.png)Altky.skIgor Šovčík![](https://altky.sk/content/images/2026/09/ChatGPT-Image-Sep-6--2026-at-12_36_43-PM.png)](https://altky.sk/neurochemia-moci-kto-skutocne-ovlada-nervovy-system-civilizacie/) Text o tom, kto dnes dávkuje signály, ktorými civilizácia reguluje vlastné správanie. Regulácia má zmysel iba vtedy, keď je jasné, kto drží jej ovládače. #### Protiargument: Pohľad na "civilizáciu ako systém" ignoruje utrpenie jednotlivca a ospravedlňuje totalitu. Námietka, že makropohľad na civilizáciu nevyhnutne stráca zo zreteľa osud konkrétneho človeka je dôležitá, ale obsahuje zvláštny paradox. Čím presnejšie by sa centrálny systém pokúšal poznať a optimalizovať stav každého jednotlivca, tým viac informácií by o ňom musel zbierať a tým hlbšie by musel zasahovať do jeho života. Komplexné systémy preto nefungujú tak, že centrum pozná a riadi každý detail. Fungujú hierarchicky a distribuovane. Vyššie vrstvy sledujú hrubšie veličiny a nastavujú hranice, zatiaľ čo nižšie vrstvy riešia veľkú časť problémov lokálne. Organizmus nemusí centrálne vypočítavať stav každej bunky v každom okamihu. Tkanivá, orgány a lokálne regulačné slučky udržiavajú vlastnú rovnováhu a vyššie úrovne zasahujú najmä vtedy, keď sa niektorý parameter dostane mimo funkčného rozsahu. Tu leží politický problém technologickej regulácie. Existuje rozdiel medzi systémom, ktorý potrebuje vedieť, či jeho členovia dokážu žiť bezpečný a dôstojný život, a systémom, ktorý chce vedieť, čo každý človek cíti, chce, robí a čo by mal urobiť ďalej. Prvý potrebuje spätnú väzbu. Druhý potrebuje dohľad. Čím ambicióznejší bude cieľ centrálne optimalizovať "dobro" každého jednotlivca, tým viac premenných bude musieť systém merať: zdravie, správanie, spotrebu, vzťahy, náladu, riziko, produktivitu či budúce rozhodnutia. A čím presnejší model vytvorí, tým väčšie bude pokušenie jeho predikcie nielen pozorovať, ale aj používať na zásahy. Starostlivosť sa tak môže bez jasnej hranice zmeniť na paternalizmus a paternalizmus na technokratické riadenie. Zdravá regulácia preto nemusí znamenať maximalizáciu informácií o jednotlivcovi. Môže znamenať presný opak: vedome obmedzenú observabilitu, decentralizované rozhodovanie a lokálnu autonómiu. Centrum nemusí vedieť všetko. Potrebuje vedieť dosť na to, aby rozpoznalo systémové zlyhanie, no zároveň ponechať nižším úrovniam priestor riešiť vlastnú rovnováhu. Ochrana jednotlivca a ochrana jeho súkromia nemusia byť protiklady. Schopnosť pomáhať bez potreby človeka dokonale poznať môže byť znakom vyspelejšieho systému. Najväčším rizikom technologickej civilizácie nemusí byť nedostatok dát, ale predstava, že čím viac o každom človeku systém vie, tým lepšie ho dokáže chrániť. V istom bode sa dokonale informovaný ochranca prestáva líšiť od dokonale informovaného správcu. Hranica medzi správou a kontrolou môže byť tenšia, než si civilizácia pripustí. --- ## Na konci puberty A práve tu sa ukazuje najhlbší rozdiel medzi Harariho obrazom budúcnosti a mojím. Harari interpretuje technologický vývoj prevažne ako príbeh rastúcej schopnosti: človeka, algoritmov alebo malej skupiny ľudí, ktorá tieto technológie ovláda. Biológia civilizácie interpretuje rovnaký proces ako problém vzniku novej úrovne regulácie. Harari sa pýta, kto bude inteligentnejší. Ja sa pýtam, ako budú jednotlivé inteligencie zapojené do celku. Harari sa pýta, kto bude rozhodovať. Ja sa pýtam, aké spätné väzby zabránia tomu, aby rozhodnutia jednej časti destabilizovali celý systém. Harari vidí rastúcu moc algoritmov a možný ústup človeka. Ja v rovnakom procese vidím vznik novej funkčnej vrstvy civilizácie, ktorá môže byť rovnako dobre základom jej dospelosti ako príčinou jej zlyhania. Preto sa Harari vlastne nemýli vo všetkom a dúfam že táto provokácia je teraz pochopiteľná. Naopak, veľa jeho jednotlivých pozorovaní považujem za veľmi presných. Môže sa však mýliť v niečom podstatnejšom než v jednotlivých predpovediach. Môže sa mýliť v mierke, na ktorej celý proces interpretuje. Ak sledujeme iba človeka, vidíme technológiu vstupujúcu do jeho tela, algoritmy preberajúce jeho rozhodnutia a umelú inteligenciu konkurujúcu jeho schopnostiam. Ak ustúpime o jednu organizačnú úroveň vyššie, tie isté javy môžu vyzerať ako vznik senzorických, kognitívnych a regulačných vrstiev planetárnej civilizácie. Harari sa pozerá na civilizáciu a vidí človeka, ktorý sa postupne mení na stroj. Ja sa pozerám na tie isté procesy a vidím civilizáciu, ktorá si buduje nervový systém. Neviem, či sa jej to podarí. Neviem ani, či výsledkom bude zdravší systém, alebo iba oveľa efektívnejší spôsob koncentrácie moci. Viem však, že ak je táto perspektíva aspoň približne správna, hlavnou otázkou nasledujúcich desaťročí nebude, či sa Homo sapiens dokáže stať bohom. Bude ňou otázka, či sa civilizácia dokáže naučiť regulovať vlastnú silu skôr, než ju táto sila prerastie. > **Harari vidí človeka na prahu božskosti. Ja skôr vidím civilizáciu na konci puberty.** A puberta sa nekončí tým, že sa staneme všemocnými. Končí sa tým, že sa naučíme žiť s mocou, ktorú sme získali. --- ## Zdroje Väčšina tohto textu nevznikla skladaním z uvedených diel. Vychádza predovšetkým z mojej vlastnej úvahy, ktorú roky formovalo čítanie naprieč viacerými oblasťami. Zdroje som nedohľadával počas písania, ale doplnil spätne: aby pojmy a myšlienky, ktoré používam, dostali kredit a aby mal čitateľ kam ísť ďalej. Zoznam preto nie je úplný a nie je ani presným priradením jednotlivých tvrdení k jednotlivým dielam. Je to priznanie zdrojov, nie doklad o postupe. Poradie nie je hodnotením dôležitosti. [The Architecture of ComplexityHierarchia a takmer-rozložiteľnosť: prečo komplexné systémy držia spolu.Proceedings of the American Philosophical SocietyHerbert A. Simon](https://faculty.sites.iastate.edu/tesfatsi/archive/tesfatsi/ArchitectureOfComplexity.HSimon1962.pdf?ref=altky.sk) [An Introduction to CyberneticsRegulácia a zákon potrebnej rozmanitosti.Chapman & HallW. Ross Ashby](https://ashby.info/Ashby-Introduction-to-Cybernetics.pdf?ref=altky.sk) [Hidden Order: How Adaptation Builds ComplexityKomplexné adaptívne systémy a spoločné vzorce adaptácie.Addison-WesleyJohn H. Holland](https://archive.org/details/hiddenorderhowad0000holl) [The Major Transitions in EvolutionVeľké evolučné prechody a vzdanie sa autonómie.Oxford University PressJohn Maynard Smith & Eörs Szathmáry](https://global.oup.com/academic/product/the-major-transitions-in-evolution-9780198502944?ref=altky.sk) [The Collapse of Complex SocietiesKlesajúce výnosy rastúcej zložitosti.Cambridge University PressJoseph A. Tainter](https://archive.org/details/collapseofcomple0000tain) [The Tacit DimensionVieme viac, než dokážeme povedať.University of Chicago PressMichael Polanyi](https://press.uchicago.edu/ucp/books/book/chicago/T/bo6035368.html?ref=altky.sk) [Ironies of AutomationPrečo automatizácia zvyšuje nároky na človeka.AutomaticaLisanne Bainbridge](https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/0005109883900468?ref=altky.sk) [Why Are There Still So Many Jobs?Automatizácia nahrádza úlohy, nie povolania.Journal of Economic PerspectivesDavid H. Autor](https://www.aeaweb.org/articles?id=10.1257/jep.29.3.3&ref=altky.sk) [How Algorithmic Confounding in Recommendation Systems Increases Homogeneity and Decreases UtilityOdporúčania menia preferencie, ktoré zdanlivo len merajú.RecSys / arXivChaney, Stewart & Engelhardt](https://arxiv.org/abs/1710.11214?ref=altky.sk) [The Embodied MindVedomie ako vzťahový proces.MIT PressVarela, Thompson & Rosch](https://mitpress.mit.edu/9780262720212/the-embodied-mind/?ref=altky.sk) [Surfing UncertaintyMozog ako predikčný stroj.Oxford University PressAndy Clark](https://global.oup.com/academic/product/surfing-uncertainty-9780190217013?ref=altky.sk) [Autopoiesis and CognitionHranica ako podmienka života.Reidel / SpringerHumberto Maturana & Francisco Varela](https://link.springer.com/book/10.1007/978-94-009-8947-4?ref=altky.sk) [Seeing Like a StatePrečo centrálne riadenie zlyháva na lokálnej znalosti.Yale University PressJames C. Scott](https://yalebooks.yale.edu/book/9780300078152/seeing-like-a-state/?ref=altky.sk) [The Use of Knowledge in SocietyZnalosť je rozptýlená; centrum nemôže vedieť všetko.American Economic ReviewF. A. Hayek](https://www.econlib.org/library/Essays/hykKnw.html?ref=altky.sk) [Homo DeusKniha, s ktorou sa tu rozchádzam.Harvill SeckerYuval Noah Harari](https://www.ynharari.com/book/homo-deus/?ref=altky.sk)