Virtue signalling vs. vice signalling: keď je cnosť aj provokácia len póza

V ére sociálnych sietí a vyhrotených kultúrnych vojen čoraz častejšie narážame na ľudí, ktorí namiesto vecnej diskusie predvádzajú len okázalé signalizovanie svojich postojov. Na tento fenomén upozorňuje aj Igor Šovčík, zakladateľ portálu Altky.sk, vo svojom nedávnom príspevku. Poukazuje na dva protichodné spôsoby takéhoto správania: „virtue signalling“ (verejné signalizovanie morálnych postojov) a „vice signalling“(zámerné provokovanie a porušovanie spoločenských noriem). Či už ide o morálne apelovanie alebo demonštratívne nerešpektovanie pravidiel, v oboch prípadoch zostáva podstata rovnaká – ide skôr o pózu pre publikum než o úprimné presvedčenie. Následkom je skreslenie verejného diskurzu: diskusia sa mení na javisko seba-prezentácie a skutočné problémy ustupujú do úzadia. V tomto článku sa pozrieme na to, čo tieto pojmy znamenajú, ako sa prejavujú v online aj offline svete, prečo môžu byť škodlivé pre spoločenskú debatu a ako s tým súvisí koncept tzv. „dog whistling“ – kódovaných posolstiev pre vybrané publikum. Zároveň ponúkneme pár odporúčaní, ako rozoznať takéto signálne správanie od autentických postojov a ako sa nenechať strhnúť manipuláciou k povrchnej polarizácii.

Kľúčové poznatky

• Virtue signalling označuje neúprimné verejné demonštrovanie morálnych hodnôt s cieľom získať uznanie alebo obdiv, často na sociálnych sieťachgoong.comjournals.plos.org. Ide skôr o performančné prejavy cnosti než o skutočné činy.
• Vice signalling predstavuje pravý opak – zámerné chválenie sa porušovaním noriem a provokatívnymi výrokmi. Takýto človek si "robí imidž rebelanta" tým, že otvorene odmieta všeobecne uznávané hodnoty alebo ohľaduplnosť, čo býva populárne v určitých kruhocheconlib.orgtheguardian.com.
• Obe tieto formy signalizácie postojov skresľujú verejnú debatu a oslabujú autentický dialóg. Diskusia sa mení na súťaž v seba-prezentácii, čo odvádza pozornosť od riešenia reálnych problémov a prispieva k zvyšovaniu polarizácie spoločnostijournals.plos.orgpsychologytoday.com.
• Dog whistling („psia píšťalka“ v politike) je príbuzný komunikačný fenomén: ide o používanie kódovaných výrazov či narážok, ktoré väčšina populácie vníma neutrálne, no určité cieľové publikum v nich počuje skrytý odkazdbpedia.org. Táto taktika umožňuje politikom či médiám posielať rôznym skupinám rozdielne posolstvá bez toho, aby otvorene vyvolali kontroverziu.
• Pre zdravú komunikáciu je dôležité rozlišovať signálne správanie od úprimných postojov. Namiesto podliehania povrchnej hre symbolov a gest by sme mali hľadať skutočné činy a argumenty, vystúpiť zo svojej názorovej bubliny a nenechať sa manipulovať pólmi tejto kultúrnej vojny.

Čo je virtue signalling?

Pojem virtue signalling doslova znamená „signalizovanie cnosti“. Označuje správanie, keď človek okázalo prezentuje svoje morálne hodnoty alebo postoje navonok – typicky preto, aby získal spoločenský obdiv alebo si posilnil imidž dobrého človekagoong.com. Dôležité je, že pri tomto verejnom demonštrovaní morálky nejde ani tak o samotné hodnoty, ale skôr o efekt, aký to má na publikum. Čnosť sa tu stáva pózou.

Virtue signalling sa často spája so svetom sociálnych médií: napríklad používateľ neustále zdieľa charitatívne výzvy, aktivistické hashtagy či fotografie dobrých skutkov – niekedy viac pre lajky a obdiv, než z úprimnej motivácie pomôcť. Charakteristické je, že tento fenomén je poväčšine vnímaný negatívne alebo posmešne; obviňujeme z neho najmä verejne známe osoby, politikov či „woke“ aktivistov, ktorí hlasno deklarujú podporu populárnym morálnym príčinám (boj proti klimatickej zmene, za rovnosť, práva menšín a pod.), hoci ich skutočné konanie tomu nezodpovedáeconlib.org. Ako trefne poznamenal komentár vo Financial Times, kritikovi virtue signallingu spravidla neprekáža samotné signalizovanie – prekáža mu tá „cnosť“, ktorá je signalizovanáeconlib.org. Inými slovami, výčitka z virtue signallingu často prichádza od oponentov daného morálneho postoja, ktorí takýmto nálepkovaním pohodlne odbijú tému bez diskusie o jej merite.

Z hľadiska psychológie ide virtue signalling ruka v ruke s pojmom morálneho grandstandingu (predvádzania sa morálnosťou). Filozofi Justin Tosi a Brandon Warmke definujú morálne grandstandovanie ako využívanie verejnej morálnej debaty na zvýšenie vlastného statusu – dotyční robia z diskusie projekt vlastnej márnivosti, v ktorom im viac záleží na tom, ako vyzerajú pred ostatnými, než na reálnom dobru, ktoré by mohli vykonaťpsychologytoday.com. Empirické výskumy zároveň naznačujú, že ľudia s tendenciou k takémuto predvádzaniu cnosti mávajú silnejšiu potrebu spoločenského uznania a statusu, a ich príspevky k diskusii častejšie vedú ku konfliktomjournals.plos.orgjournals.plos.org. Inak povedané, virtue signalling nie je len nevinné chvastanie – môže aktívne prehlbovať rozpory v spoločnosti. Kritici tiež upozorňujú, že keď sa z morálneho apelu stane iba teátro, znižuje to váhu skutočného aktivizmu a konkrétnych činovgoong.com.

Ako spoznáme virtue signalling v praxi? Typickým znakom je neúmerný dôraz na verejnú prezentáciu dobra oproti tichým skutkom. Napríklad politik vyhlási, že „vždy bojoval za spravodlivosť“, no pritom pre to veľa konkrétne neurobil. Alebo celebrita okato podporí charitu na kamery, hoci v súkromí sa téme nevenuje. Dôležitý je tiež kontext – ak takáto morálna deklarácia prichádza v čase, keď je to spoločensky „v móde“, a dotyčný ňou nič neriskuje (skôr naopak, získa body u publika), pravdepodobne ide o povrchné signalizovanie cnosti. Virtue signalling môžeme zaznamenať online (statusy, komentáre, profilové rámiky s aktuálnou vlajkou či sloganom) aj offline – napríklad verejný činiteľ sa nechá vidieť, ako zasadzuje stromček alebo odovzdáva šek na charitu, no po akcii záujem o danú vec vyšumí.

Napokon, stojí za zmienku, že samotný termín virtue signalling je pomerne nový (presadil sa okolo roku 2015) a zvykne sa používať najmä ako posmešná nálepkapsychologytoday.com. Mnohí teda namietajú, či je vôbec fér označovať niekoho za „signalizátora cnosti“ – veď kde je hranica medzi úprimným dobrým skutkom na verejnosti a vypočítavým pózovaním? V praxi často rozhodujú motivácie a konzistentnosť: ak človeku na téme naozaj záleží, spravidla to vidno na jeho dlhodobých činoch, nielen slovách. Ak však morálne rozhorčenie opadne zároveň s tým, ako náhle prišlo, a dotyčný sa presúva k ďalšej trendovej téme, ide pravdepodobne o virtue signalling v plnej paráde.

Čo je vice signalling?

Z opačnej strany spektra stojí fenomén nazývaný vice signalling, doslova „signalizovanie neresti“ alebo spoločensky neschvaľovaného postoja. Kým pri virtue signalling sa jednotlivec snaží zažiariť cnosťou, vice signalling je o zažiarení nehanebnosťou – zámerne porušuje normy a ešte sa tým pyšne chváli. Ide o akúsi vzdorovitú pózu, ktorá má komunikovať: “Pozrite, ja sa nehrám na slušňáka, ja otvorene poviem/priznám to, čo iní nie.”

Vice signalling sa často spája s prostredím, kde prevláda antikorektnosť a odpor k takzvanej “woke” kultúre. Klasický príklad: Zatiaľ čo väčšina ľudí možno zo slušnosti mlčí, vice-signaller hrdo prehlási kontroverzný názor alebo sa pochváli nesúhlasom s nejakým morálnym imperatívom. Britský Financial Times to ilustroval nasledovne – kým väčšina okolo žobrákov prejde bez slova, vice-signaller nahlas vyhlási, že nikdy nedá žiadnemu bezdomovcovi ani cent, lebo ich to “len povzbudzuje”econlib.org. Takýto človek vysiela signál: “Som drsný realista, nejdem slepo podporovať (podľa mňa) naivné dobro.” Iným príkladom vice signallingu z nedávnej politiky bolo demonštratívne odmietanie protipandemických opatrení – niektorí lídri či celebrity sa otvorene chvastali, že nenosia rúško alebo sa nedajú očkovať, čím si získali potlesk určitej časti verejnosti, ktorá to brala ako znak odvahy a vzdoru voči „mainstreamu“.

Vice signalling býva opisované ako zrkadlový obraz virtue signalling, najmä na opačnom konci politického spektratheguardian.com. Zatiaľ čo liberálnejšie kruhy môžu upadať do pokušenia predháňať sa v cnostiach, konzervatívnejšie či anti-establišmentové kruhy zas láka “pochváliť sa nerestným”. Britská novinárka Zoe Williams to nazvala „hra na pobúrenie“ – politik alebo komentátor zámerne vysloví niečo drsné či necitlivé (napr. zľahčuje klimatickú krízu, vysmieva sa z menšín, trivializuje utrpenie utečencov) len preto, aby provokoval a získal body u svojho publika, ktoré tieto hodnoty zdieľatheguardian.comtheguardian.com. V podtexte takéhoto správania často počuť posolstvo: “My nie sme slniečkári ani citlivky, my sme tí, čo si servítku pred ústa nedávajú – a páči sa nám to.”

Dôležité je zdôrazniť, že rovnako ako pri virtue signalling, aj v prípade vice signallingu ide do veľkej miery o pózu. Vice-signaller možno v skutočnosti ani nie je taký extrémny cynik či rebel, ako navonok ukazuje, no vie, že provokácia mu zaručí pozornosť a uznanie v jeho sociálnej bubline. Tento jav vidno napríklad v infotainmente a na sociálnych sieťach: kontroverzní influenceri, tzv. „edgelordi“, si budujú značku na tom, že “povedia to, čo sa iní neodvážia”, hoci často len prehrievajú staré predsudky alebo necitlivé vtipy. V politickom diskurze zas niektorí populisti pestujú image „obyčajného človeka, čo kašle na politickú korektnosť“ – či už útočným jazykom voči menšinám, alebo napríklad tým, že sa vysmievajú ekologickým iniciatívam (akoby dávali najavo, že starosť o klímu je pre slabošských moralistov).

Ak virtue signalling zvykne vyvolávať posmech, vice signalling so sebou nesie hrozbu normalizácie cynizmu. Keď verejné osoby opakovane signalizujú, že slušnosť, empatia či zodpovednosť sú pre “babrákov”, časť spoločnosti to môže prijať za normu. Stávame sa otupelými voči hrubosti a extrémom, pretože ich vnímame ako bežnú súčasť „úprimného“ prejavu. Vice signalling tak dokáže posúvať hranice prijateľného diskurzu – podobne ako okno Overtona, v ktorom sa kedysi nemysliteľné názory zrazu javia ako jedna z možných legitímnych alternatív, len preto, že ich niekto dostatočne hlasno a vytrvalo prezentuje.

Ako signalizovanie cnosti či neresti kriví verejný diskurz

Oba opísané fenomény – virtue aj vice signalling – by možno ostali iba kuriozitami, keby nemali vážnejšie dôsledky pre verejnú diskusiu. Žiaľ, ich rozmach prispieva k všeobecnej toxicity debát a k polarizácii spoločnosti. Verejný priestor sa pod vplyvom týchto javov mení na kolbište symbolov a identít na úkor racionálnej výmeny názorov.

V prvom rade, keď je hlavným motívom príspevku do diskusie predvádzanie seba (či už v pozitívnom alebo negatívnom svetle), ústupuje ochota načúvať druhým. Každý si brúsi vlastný imidž cnostného hrdinu alebo odvážneho rebela, a skutočný dialóg viazne. Tento trend je obzvlášť badateľný na sociálnych sieťach – prieskumy ukazujú, že komunikácia o morálke a politike sa tam stáva stále vyhrotenejšou, pričom ľudia sú uzavretí v homogénnych echo komorách rovnako zmýšľajúcichjournals.plos.org. V takom prostredí sa každý “zdieľaný” príspevok či komentár často posudzuje podľa toho, či posilňuje identitu našej skupiny (nášho kmeňa), alebo patrí “tým druhým”. Virtue signaller tak zbiera lajky od svojej bubliny za správny postoj, kým vice signaller zbiera lajky od opačne naladenej bubliny za svoju provokáciu – a vzájomné nepochopenie narastá.

Za druhé, nadvláda týchto performancií ochudobňuje debatu o autentickosť a dôveru. Ak si ľudia zvyknú, že mnohé morálne apely sú neúprimné a mnohé kontroverzné výroky sú len teatrálne provokácie, všetko začnú brať cynicky. Vytráca sa predpoklad dobrej vôle: ak oponent povie niečo morálne, okamžite ho podozrievame z virtue signallingu; ak naopak vysloví niečo kontroverzné, obviňujeme ho, že len trolluje pre efekt. Takéto nastavenie zabíja konštruktívnu diskusiu. Každý argument sa dá totiž zľahčiť tým, že spochybníme motivácie hovoriaceho (“on to len hrá na publikum”). Namiesto analýzy obsahu sklzneme k ad hominem útokom – nálepkami “pokrytec” či “hejter”.

Napokon, signalizovanie postojov prispieva k prudkej polarizácii. Ľudia sa čoraz viac delia na tábory “cnostných” a “necnostných”, medzi ktorými niet strednej cesty. Každý tábor si pestuje vlastné symboly a protivníka redukuje na karikatúru: jedna strana vidí v druhej iba cynických barbarov, druhá zas v prvej falošných svätuškárov. Takáto binárna logika je príznačná pre kultúrne vojny, kde už nejde o hľadanie kompromisu, ale o hodnotový súboj dobra a zla. Bežné politické otázky (očkovanie, klimatické opatrenia, práva menšín atď.) sa prefarbia morálnymi signálmi do takej miery, že každý návrh či názor okamžite “patrí” jednému alebo druhému táboru. Výsledkom je, že verejný priestor stráca neutrálnu pôdu pre dialóg. Buď ste za jedno s našimi cnosťami, alebo provokujete s opačnými – stred neexistuje. Tento efekt umocňuje už spomínané algoritmické zosilnenie na sociálnych sieťach, kde nás obklopujú najmä správy a ľudia potvrdzujúci náš pohľadjournals.plos.orgjournals.plos.org. A keď už dôjde k stretu s opačným názorom, býva to emocionálne nabité a často to len posilní pôvodné presvedčenia namiesto porozumeniajournals.plos.org.

Treba dodať, že signalizačné správanie zneužívajú aj rôzni manipulátori verejnej mienky. Politický stratég môže napríklad radiť kandidátovi, aby zámerne vyvolal kultúrno-hodnotovú tému (napríklad okázalo odmietol nejaké “liberálne výstrelky” – klasický vice signalling), čím odpúta pozornosť od nepríjemných odborných otázok. Alebo naopak, v kríze rýchlo prijať symbolické gesto solidarity (virtue signalling), ktoré síce reálne problém nerieši, ale upokojí časť verejnosti dojemom, že "robíme predsa čo môžeme". Oboje sú krátkodobé triky, ktoré však zanechávajú dlhodobé škody na kvalite debaty. Ako výstižne poznamenal ekonóm Scott Sumner, takéto nálepkovanie a pózovanie z oboch strán (“ty len cnostne pózuješ” vs. “ty zámerne provokuješ”) je vlastne ad hominem útok, ktorý ukončuje debatu skôr, než mohla začať. Ľavica aj pravica to robia a nie je to práve najlepší spôsob, ako sa dopátrať pravdyeconlib.org.

Dog whistling: kódované posolstvá pre zasvätených

V súvislosti so signalizáciou postojov sa často spomína aj termín “dog whistle” (doslova “psia píšťalka”). Ide o metaforu z politiky: psia píšťalka vydáva zvuk vo frekvencii, ktorú ľudské ucho nepočuje, no psy áno. Podobne v politickej či mediálnej komunikácii dog whistle označuje výrok, ktorý navonok znie nevinne pre širokú verejnosť, ale obsahuje skrytý odkaz pre konkrétnu cieľovú skupinudbpedia.org.

Takéto kódované posolstvo umožňuje komunikovať kontroverznú myšlienku zdanlivo nenápadne, aby sa rečník vyhol priamej kritike alebo obvineniam. Príkladom dog whistle môže byť napríklad fráza “tradičné rodinné hodnoty”. Pre bežného poslucháča to môže znamenať všeobecne pozitívny pojem podpory rodiny. No pre určitú skupinu voličov (napríklad nábožensky konzervatívnych) je to signál, že daný politik podporí agendu kresťanských hodnôt – napríklad bude proti právam LGBT, proti sexuálnej výchove na školách a podobne. V USA sa spojenie “family values” preslávilo práve ako takýto signál pre kresťanskú pravicu: kandidát ním hovorí “som jeden z vás”, zatiaľ čo neutrálna väčšina za tým nič nekontroverzné nevidídbpedia.org.

Dog whistling teda nesúvisí priamo s virtue či vice signallingom v zmysle predvádzania sa – skôr je to technika dvojzmyselnej komunikácie. Napriek tomu má prienik v tom, že tiež rozdeľuje publikum na zasvätených a nezainteresovaných. Tí, čo “počujú” skrytú správu, ju často považujú za potvrdenie “nášho tajného programu”, kým ostatní nič nepostrehnú. Príkladom môže byť použitie výrazov s rasovým alebo xenofóbnym podtónom: politik nepovie otvorene urážlivé slovo, ale použije kód ako “neprispôsobiví”, “tradiční obyvatelia”, prípadne odkazy na “poriadok a zákon” v kontexte, o ktorom vedia len určití voliči. Takéto zahalené signály sú nebezpečné v tom, že umožňujú šíriť rozdeľujúce posolstvá v skrytej forme. V konečnom dôsledku to opäť podkopáva dôveru – rečník môže pred kritikmi všetko poprieť (“veď som tým nič zlé nemyslel”), zatiaľ čo jeho cieľová skupina mu rozumie až príliš dobre.

Dog whistling je obľúbený najmä v politických kampaniach, keď treba osloviť určitú voličskú základňu bez toho, aby sa odstrašila širšia verejnosť. Patria sem aj tzv. kódované odkazy na nacionalistické či extrémistické ideológie: napríklad používanie sloganu alebo symbolu, ktorý väčšina vníma ako neškodný patriotizmus, no znalci ho spájajú s konkrétnym radikálnym prúdom. Tieto praktiky napokon prispievajú k rozdielnemu chápaniu reality medzi skupinami – každý počuje a vidí to “svoje”. Demokratický diskurz tým trpí, pretože ak sa voličské skupiny mobilizujú na základe úplne inej interpretácie výrokov a programov (jedna verejná, druhá zákulisná), spoločná platforma pre férovú súťaž ideí sa vytráca.

Odporúčania pre čitateľov

Nakoniec vyvstáva otázka: Čo s tým všetkým môžeme robiť ako bežní čitatelia a diskutéri vo verejnom priestore? Tu je niekoľko zamyslení a odporúčaní, ako pristupovať k fenoménom virtue signalling, vice signalling a dog whistling tak, aby sme sa nenechali zmanipulovať a prispeli k lepšej kvalite dialógu.

Rozpoznajte signály verzus autentické postoje

Prvým krokom je naučiť sa rozlišovať, kedy má rečník či pisateľ naozaj úprimný postoj a kedy skôr signalizujepubliku. Pýtajte sa: Podporujú jeho slová aj konkrétne činy? Je daná osoba konzistentná v danej téme aj mimo reflektorov? Alebo sa ozýva len vtedy, keď z toho môže profitovať (mediálne, politicky)? Zdravý skepticizmus je namieste pri veľkolepých gestách a morálnych výzvach, najmä ak prichádzajú od ľudí, ktorí v minulosti nekonali v súlade s týmito slovami. Rovnako tak pri provokatívnych vyhláseniach skúmajte, či nejde len o pózu. Nie každý, kto kričí kontroverzný názor, mu aj skutočne verí – možno len testuje, koľko pozornosti získa. Hľadajte kontext: ak napríklad politik náhle zdôrazňuje nejakú hodnotu tesne pred voľbami (a dovtedy pre ňu nič neurobil), je to podozrivé. Alebo ak influencer neustále “skáče” z jednej poburujúcej témy na druhú, pravdepodobne mu nejde o riešenie, ale o efekt na publikum.

Rozpoznanie signálneho správania si vyžaduje aj sebaskúmanie: Máme tendenciu tlieskať výrokom, ktoré sedia do nášho svetonázoru, a prehliadať pri nich farizejstvo či prázdnotu. Naopak, u oponentov sme veľmi rýchlo hotoví s ortieľom, že len pózujú alebo vedome klamú. Skúsme pristupovať ku všetkým stranám s rovnakým metrom. Ak niekto z “našich” neustále reční o morálke, no skutky chýbajú – pripusťme, že môže ísť o virtue signalling. A naopak, ak niekto z “tých druhých” občas povie niečo naozaj otvorene necitlivé, zvážme, či to myslí vážne, alebo len trieska do stola pre efekt – možno je to vice signalling a nemá zmysel sa nad tým pohoršovať viac, než je nutné.

Prekračujte vlastnú názorovú bublinu

Ďalším odporúčaním je vedome sa snažiť vykročiť zo svojej komfortnej zóny v oblasti informácií. Virtue aj vice signalling kvitnú v uzavretých názorových bublinách, kde všetci navzájom posilňujú svoje presvedčenia a upevňujú skupinové signály. Preto je užitočné občas si “preladiť kanál”: prečítať si komentár či analýzu aj z iného ideologického spektra, sledovať na sociálnych sieťach aspoň zopár ľudí, s ktorými nesúhlasíme (tých slušnejších a vecných, nie extrémnych trollov), a skúsiť porozumieť argumentom druhej strany.

To neznamená hneď meniť svoje názory, ale pomáha to rozlíšiť, čo sú skutočné hodnotové rozpory a čo je len hra symbolov. Keď vidíme, ako uvažujú rozumní ľudia na opačnom konci, ľahšie odhalíme, keď nami niekto manipuluje cez signály. Tiež zistíme, že mnohé “morálne” spory sú v skutočnosti riešiteľné praktické problémy, akonáhle sa odloží zrkadlo cnosti či okázalého vzdoru. Prekročenie bubliny tiež pomáha zmierniť démonizáciu: ak spoznáme reálnych ľudí z druhej strany, nielen ich internetové karikatúry, ťažšie podľahneme čierno-bielemu videniu sveta. To je najlepší recept proti polarizácii – uvedomiť si, že spoločnosť nie je len dvoma monolitickými tábormi anjelov a hriešnikov, ale pestrou paletou názorov a skúseností.

Prakticky to môže znamenať napríklad sledovať rôznorodé médiá (aj také, ktoré majú iný tón než preferujeme), diskutovať osobne s ľuďmi iných názorov a počúvať bez okamžitého súdenia. Keď sa pri debate sústredíme na fakty a konkrétne návrhy, nie na to, či ten druhý “patrí k našim alebo nie”, diskusia má šancu zostať vecná. A ak aj ostaneme nezhodní, aspoň lepšie chápeme, prečo ten druhý zmýšľa inak – možno vychádza z iných skúseností či hodnôt, ktoré majú svoju vnútornú logiku. Takéto porozumenie je protijed na potrebu neustále signalizovať svoj postoj; človek potom nemá nutkanie kričať svoju pravdu do sveta, keď vie, že reálny svet je komplikovanejší.

Komunikujte bez manipulácie a sústreďte sa na činy

Napokon, každý z nás môže prispieť k lepšej atmosfére tým, že sa bude snažiť komunikovať poctivo a konštruktívne. Znamená to vedome sa vyhýbať manipulácii – nepoužívať signálne frázy len na to, aby sme zapôsobili. Skúsme sa v diskusii vyvarovať lacných gest, moralizovania pre efekt či provokácií pre pobavenie vlastného tábora. Namiesto toho argumentujme k veci a prezentujme svoje názory tak, ako ich naozaj cítime, nie ako si myslíme, že by sme mali vyzerať pred inými. Ak nás niečo poburuje, nemusíme hneď hádzať silné slová len preto, že nás naša komunita za to pochváli – môžeme formulovať aj kritiku slušne a vecne. A rovnako, ak nás teší nejaký ušľachtilý cieľ, nerobme z toho vlastnú zásluhu, ale radšej urobme niečo konkrétne, hoci aj malé, v prospech tej veci.

Zameranie sa na reálne činy je asi najlepšia prevencia proti prázdnemu signalizovaniu. V konečnom dôsledku totiž verejný priestor nepotrebuje viac okázalých vyhlásení – potrebuje viac poctivosti a činorodosti. Ak chceme napraviť nejakú nespravodlivosť, pomôžme priamo, pridajme sa k dobrovoľníkom, podporte dobrý projekt. Naopak, ak nesúhlasíme s nejakým spoločenským trendom, skúsme navrhnúť alternatívu alebo aspoň slušne formulovať svoj nesúhlas, bez zbytočného urážania a vysmievania. Tým ukážeme, že úprimnosť môže ísť ruka v ruke s ohľaduplnosťou – netreba si vyberať medzi tým byť slušný a byť pravdivý.

Pamätajme, že signály bez obsahu sú ako prázdne majáky: chvíľu upútajú, no cestu neukážu. Spoločenský pokrok dosiahneme skôr trpezlivou prácou, kompromisom a otvorenosťou voči faktom než prekrikovaním sa, kto je lepší človek alebo väčší burič. Nenechajme sa teda strhnúť súťažou v cnostiach ani v necnostiach. Skúsme radšej spolu komunikovať priamo, čestne a s rešpektom – aj keď sa nie vždy zhodneme. To je možno nudnejšie než teatrálne gestá, ale určite užitočnejšie pre nás všetkých.

Zdroje a odkazy

• Goong – Slovník novej generácie: Definícia pojmu “virtue-signaling” (verejné prezentovanie morálnych hodnôt na získanie uznania; povrchná, neúprimná prezentácia cnosti)goong.comgoong.com.
• Financial Times (citované v EconLib): Virtue signalling je “moderným prehreškom snažiť sa vyzerať, že robíme správnu vec” s implikáciou neúprimnosti; často sa používa ako posmešok voči celebritám hlásiacim sa k populárnym liberálnym príčinámeconlib.org. Taktiež platí, že kritikom vadí skôr samotná cnosť než akt signalizácie – termín slúži ako nástroj na odbitie nepohodlných morálnych témeconlib.org.
• Sumner, Scott: Virtue and vice signalling (EconLib, 2019) – uvádza koncept vice signalling ako “protiváhu”k virtue signalling. Príklad: človek sa nahlas chváli, že nedáva peniaze bezdomovcom, lebo ich to “len povzbudzuje”econlib.org. V závere autor upozorňuje, že nálepkovanie oponentov ako cnostných pokrytcov či naopak amorálnych provokatérov je druh osobného útoku, ktorý umlčiava skutočnú diskusiueconlib.org.
• Williams, Zoe: Forget virtue signalling. Vice signalling is now all the rage – and the Tories are experts (The Guardian, 2023) – komentár popisuje vice signalling ako zrkadlový jav k virtue signalling, populárny najmä u konzervatívcov. Ide o „čisté pózovanie nerestí” – napríklad politika bez praktického efektu, ktorá slúži iba na demonštráciu, že “nám na tej (liberálmi presadzovanej) veci nezáleží, lebo my nie sme woke”theguardian.com. Uvádzané príklady (azylová politika či výroky o bezdomovcoch) nemajú reálne riešenia, len provokačný účinok. Vice signalling je teda zámerné vyvolávanie rozhorčenia pre pobavenie či súdržnosť vlastnej skupinytheguardian.com.
• Warmke, B. & Tosi, J.: Moral Grandstanding and Virtue Signaling: The Same Thing? (Psychology Today, 2020) – autori (filozofi skúmajúci morálne grandstanding) vysvetľujú, že publicistický diskurz o morálke sa stáva toxickým, lebo ľudia využívajú morálne a politické reči skôr na seba-promóciu než na pomoc druhýmpsychologytoday.com. Podľa nich oba pojmy (virtue signalling a moral grandstanding) sedia na správanie, keď sa verejná morálna debata mení na súťaž o status. Grandstanderi/“signalizátori” vnímajú diskusiu ako prostriedok na to, aby zapôsobili na iných svojou cnosťou a získali spoločenské body, namiesto skutočnej snahy riešiť problémpsychologytoday.com.
• Grubbs, J. et al.: Moral grandstanding in public discourse: Status-seeking motives as a potential explanatory mechanism in predicting conflict (PLOS One, 2019) – empirická štúdia ukazuje, že motivácia k morálnemu grandstandingu (t. j. predvádzaniu sa morálkou) koreluje so snahami o status a zároveň predikuje vyšší výskyt konfliktov v každodennom politickom a morálnom rozhovorejournals.plos.orgjournals.plos.org. Autori poukazujú aj na efekt sociálnych sietí: homogénne on-line skupiny a echo komoryzosilňujú polarizáciu – vystavenie opačnému názoru často ešte zvyšuje vzájomné odcudzeniejournals.plos.orgjournals.plos.org.
• Wikipedia/DBpedia: Dog whistle politics – definícia: “Psia píšťalka” v politike je použitie kódovaného alebo nenápadného jazyka na získanie podpory určitej skupiny bez vyvolania odporu u ostatnýchdbpedia.org. Jazyk znie pre väčšinu neutrálne, no pre zasvätených nesie špecifický význam. Napríklad fráza “rodinné hodnoty” v USA signalizuje kresťanským konzervatívcom prísľub presadzovania ich agendy, hoci navonok nepôsobí kontroverznedbpedia.org. Táto taktika umožňuje politikom komunikovať kontroverzné posolstvá skryto, čo však podkopáva otvorenú demokratickú diskusiu.
• Wikipedie (česky): Kulturní válka – termín “kultúrna vojna” označuje hodnotový konflikt medzi spoločenskými skupinami, ktoré sa usilujú presadiť svoje hodnoty, morálku a životný štýl na úkor inýchcs.wikipedia.org. Typicky ide o spory okolo morálnych a kultúrnych otázok (potraty, práva menšín, migrácia, sekulárne vs. náboženské hodnoty, atď.), ktoré vedú k ostrej politickej polarizáciics.wikipedia.org. Fenomény ako virtue signalling a vice signalling sa často vyskytujú práve v kontexte prebiehajúcich kultúrnych vojen, kde každá strana “signalizuje” lojalitu k svojim hodnotám a zásadne odmieta tie opačné.

Tento príspevok bol AI generovaný na základe facebookového príspevku Igora Šovčíka zakladateľa altky.sk