Technológia

Technologickí lídri začínajú pripomínať apokalyptický kult

Kým technologickí lídri hovoria o spáse ľudstva, v skutočnosti si stavajú luxusné bunkre. Správajú sa ako členovia techno-kultu, ktorý namiesto riešení pre všetkých plánuje únik pre vyvolených. Je to strach alebo cynický kalkul?

Technologickí lídri začínajú pripomínať apokalyptický kult

0:00

/1875.5657142857142

Už v predchádzajúcich článkoch som rozoberal krehkosť modernej civilizácie v ére umelej inteligencie a tiež ilúzie spojené s vierou v neustály technologický pokrok. Teraz sa pozrieme na znepokojivý fenomén priamo v Silicon Valley. Najbohatší technologickí lídri, mená ako Mark Zuckerberg, Sam Altman či Peter Thiel sa správajú ako členovia akéhosi techno-eschatologického kultu. Obklopujú sa apokalyptickými víziami konca sveta a pripravujú si únikové východy v podobe luxusných podzemných bunkrov, ostrovných pevností či plánov úteku na iné kontinenty či planéty. To všetko na pozadí sveta poznačeného dopadom nedávnej pandémie až po súčasné vojenské konflikty prakticky vo všetkých kútoch sveta. Títo miliardári, ktorí kedysi hlásali optimistické posolstvá o spáse ľudstva technológiami, dnes investujú obrovské prostriedky do príprav na "Udalosť", po ktorej budú podľa všetkého jediní vyvolení schopní prežiť. Začína sa tak črtať paralela s náboženskými sektami očakávajúcimi apokalypsu, len s tým rozdielom, že technologickí vizionári si namiesto modlitieb stavajú bunkre a budujú satelitné siete.

⚠️

Tento text na rozdiel od väčšiny článkov na Altky.sk nie je generovaný pomocou Ai aj keď som si v niektorých pasážach pomáhal LLM nástrojmi.

Anglickú verziu článku nájdete na mojom Medium profile

Bunkre miliardárov ako poistka proti apokalypse

V Silicon Valley už roky rastie svojrázna subkultúra apokalyptických preperov medzi techno elitou. Podľa Reida Hoffmana, spoluzakladateľa LinkedIn, "50 a viac percent technologických miliardárov zo Silicon Valley si už zaobstaralo nejaký druh úkrytu pre prípad konca sveta" (2017) [3]. Patria sem legendy ako Peter Thiel, ktorý získal občianstvo na Novom Zélande a skupuje tam odľahlé pozemky (pokúsil sa tam vybudovať 10-izbový komplex, hoci časť plánov vrátane údajného bunkra mu úrady stopli). Sam Altman, šéf OpenAI, si zasa už pred rokmi otvorene nachystal výbavu na prežitie: "Mám zbrane, zlato, jódové tabletky, antibiotiká, batérie, vodu, plynové masky... a veľký kus pôdy v Big Sur, kam môžem v prípade potreby odletieť". Altman dokonca spomínal vo viacerých rozhovoroch dve konkrétne hrozby, ktoré ho desia, umelo vytvorený supervírus a rebelská umelá inteligencia, ktorá "zaútočí na ľudstvo". Je zaujímavé počuť to práve od človeka, ktorý vedie firmu usilujúcu sa o pokročilú AI na údajné "zlepšenie sveta".

💡

Ako som už viac-krát zdôraznil v minulosti, ja osobne strach z AGI (všeobecnej umelej inteligencie) a jej "rebelovanie" nemám nakoľko verím, že sa nám za 30 rokov naozaj ešte nepodarilo priblížiť k miliónom rokov evolúcie biologického vedomia a intelektu a, že táto otázka môže byť pre ľudstvo ešte nadlho zamknutá za NP-ťažkým problémom ak nie navždy.

Ani zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg nezaostáva. Na svojom rozľahlom havajskom ranči buduje bunkrový komplex za stovky miliónov dolárov. Podľa investigatívneho prieskumu magazínu Wired ide o 566 hekárový areál luxusných víl, prepojených 464 metrov štvorcových veľkým podzemným krytom so zásobami energie a jedla, vybaveným masívnymi pancierovými dverami. Zuckerberg síce verejne bagatelizuje, že ide len o "sklad či hurikánový úkryt" na jeho pozemku, no rozsah projektu naznačuje skôr súkromnú pevnosť pre prípad globálneho kolapsu. Je to podobná dvojtvárnosť, akú vidíme aj u ďalších miliardárov, navonok filantropia a reči o rovnosti, no vnútri paranoja a príprava na útek pred "masami". Ako sarkasticky poznamenal komentátor Hamilton Nolan, "milimeter pod charitatívnym duchom každého miliardára leží bezodná studňa sebazáchovy". Keď hladina morí začne stúpať, naše chatrné člny pôjdu ku dnu, zatiaľ čo oni odplávajú na svojich superjachtách do bezpečia [2].

Podzemné bunkre sa medzitým stali novým statusovým symbolom elity. Larry Hall, developer luxusných atómových úkrytov, hovorí, že dopyt po nich po pandémii prudko vzrástol, kým kedysi to bolo tabu, dnes sa bohatí pretekajú, kto si postaví honosnejší kryt. Nejde pritom o stiesnené betónové diery na prežitie, ale o extravagantné podzemné paláce. V bunkroch multimilionárov nájdete súkromné bazény, strelnice, vínne pivnice či dokonca bowlingové dráhy. Firma Rising S Company ponúka bunkre so špičkovým dizajnom a kompletným komfortom, v podstate ďalšia hračka pre superbohatých [1]. Bunker mánia zachvátila aj technologických vizionárov, ktorí sa dlhé roky venovali projektom ako vesmírna turistika či predĺženie života. Azda najlepšie to ilustruje výrok spoluzakladateľa PayPalu Maxa Levchina: "Je málo vecí na Silicon Valley, ktoré vyslovene neznášam, jednou z nich je ten pocit, že sme nadradení titáni, čo hýbu svetom a aj keď to sami pokašleme, musíme byť ušetrení následkov". Presne v tomto duchu si technologickí titáni zariaďujú poistku pre deň, keď systém skolabuje, aby ich sa to týkalo čo najmenej.

💡

Poznámka: Aby bolo jasné, tento argument nemá byť doslovným odhalením stavebných zvyklostí superbohatých. Sústrediť sa na presný počet bunkrov či ich vybavenie by znamenalo tristne sa minúť pointe. Bunkre sú najmä silná metafora pre nebezpečný spôsob myslenia. Kľúčovým problémom je ideologická spätná väzba, tým, že sa vplyvní jedinci verejne pripravujú na kolaps, aktívne podkopávajú dôveru v kolektívne riešenia, čím sa pravdepodobnosť tohto kolapsu zvyšuje. Skutočnou hrozbou je nimi šírený naratív, bunkre sú len jeho divadelnou rekvizitou.

Ilúzia úniku

Budovanie súkromných árch pre prípad potopy vzbudzuje vážne otázky. Tí istí ľudia, ktorí svojimi rozhodnutiami zásadne ovplyvňujú chod sveta a často prispievajú ku globálnym rizikám (či už vývojom AI, rozvratom mediálneho priestoru, alebo prehlbovaním ekonomickej nerovnosti), akoby neverili v udržateľnosť civilizácie na ktorej pokroku sa sami podieľajú. Namiesto snahy odvrátiť katastrofu, plánujú, ako sa pred ňou skryť. Techno-optimisti z minulého desaťročia sa menia na techno-pesimistických survivalistov. Tento posun by sa dal považovať za prejav realizmu, keby tá stratégia samotná nebola do veľkej miery iluzórna.

Hoci bunkre a zásoby pôsobia ako "poistenie proti apokalypse", v skutočnosti predstavujú falošný pocit bezpečia. Upozornil na to aj mediálny teoretik Douglas Rushkoff, ktorý sa zhováral priamo s piatimi anonymnými miliardármi plánujúcimi svoje bunkre. Ich hlavným problémom bolo triviálne, no zásadné: "Ako si udržím autoritu nad svojou ochrankou po Udalosti?", tak miliardári eufemisticky nazývajú kolaps (či už ekologický, spoločenský alebo nukleárny) [1]. Uvedomovali si totiž, že po rozpade bežných poriadkov ich prežitie bude závisieť od ozbrojených mužov, ktorých si najali. A čo ak peniaze stratia hodnotu? Čo zabráni strážcom, aby sa po čase nestali novými pánmi bunkra? Túto dilemu lojality preberali dlho, a nápady znely ako zo sci-fi dystopického filmu. Padali návrhy typu: zamknúť zásoby potravín na zámky s kódom známym iba majiteľom, nasadiť ochrankárom obojky s paralyzérom výmenou za útočisko, alebo ak technológia pokročí včas vyvinúť robotických strážcov namiesto ľudí [1]. V snahe zabezpečiť si večnú nadvládu nad vlastným bunkrom títo muži ochotne skĺzavali do šialených scenárov. Je to groteskný obraz ľudskosti redukovanej na pána a sluhu v podzemí, obklopených high-tech hračkami, no sužovaná prastarou otázkou dôvery.

Lenže ak si oni sami nedôverujú uprostred civilizácie, ktorú pomáhali formovať, ako môžu veriť v prežitie ľudí po jej páde? Bunker nie je samostatný ekosystém, i ten najväčší kryt potrebuje neustále zásoby, údržbu, ľudskú pracovnú silu. Čo sa stane, keď sa minú náhradné diely alebo doslúži generátor? Alebo ako ironicky podotkol Rushkoff „Čo urobíte, ak sa vám v bunkri pokazí ohrievač vírivky?“ [4]. Bez širšej spoločnosti niet komu zavolať. Po pár mesiacoch izolácie budú aj miliardárske kryty bezcenné, ak neexistuje funkčný vonkajší svet.

Antropológ Joseph Tainter vo svojej štúdii o kolapsoch impérií pripomína, že zvykneme premýšľať o zániku civilizácií v apokalyptických obrazoch, hoci "v skutočnosti je kolaps jednoducho znížením spoločenskej komplexity", neraz pragmatickým vypnutím preťaženej mašinérie, ktorá už nedokázala riešiť nakopené problémy. Pre tých, čo ho zažijú, môže byť kolaps paradoxne riešením, hoci bolestným návratom k jednoduchším formám, keď starý systém skolabuje pod váhou vlastnej zložitosti. Aj dnešný svet možno dospel do bodu, kde hyper-komplexná globálna civilizácia balansuje na hrane klesajúcich výnosov zo stále komplikovanejších riešení, ako varuje Tainter [5]. Technologickí miliardári to cítia, a preto si stavajú archy. No ich prístup je sebauspokojujúci a krátkozraký. Namiesto snahy znížiť riziká kolapsu pre všetkých sa sústreďujú len na svoju záchranu. Tento solipsistický reflex neberie do úvahy, že žiadny človek nie je nezávislý a po veľkom kolapse už vôbec nie.

Animácia simulácie založená na princípe Conwayovej "Game of Life", v ktorej sledujeme rozpad komplexného systému. Tento príklad som vybral preto, že podľa mňa výborne ilustruje proces znižovania spoločenskej komplexity a to nielen na vizuálnej úrovni, ale aj z matematického hľadiska. Zdroj dangercrow

Finanční a technologickí elitári tým odhaľujú aj krehkosť nášho pokroku. Po dekádach, keď prevládal kult inovácie (politici i biznismeni hlásali "inovácia vyrieši každý problém"), zisťujeme, že mnohé "riešenia" vytvorili nové vrstvy zložitosti a zraniteľnosti. No systém, v ktorom každá nová technológia prináša aj neočakávané dôsledky, sa môže zrútiť pod vlastnou váhou. Už v minulom článku som spomínal princíp antifragility od Nicholasa Taleba, ktorý rozlišuje robustné a antifragilné systémy. Robustný systém vydrží šoky bez zmeny, no antifragilný sa nimi dokonca zlepšuje. Bunker pôsobí robustne, je to železobetónová pevnosť odolná proti výbuchom. Avšak v skutočnosti je krehko naprogramovaný na jediný scenár. Nie je to živý systém, ktorý by sa z chaosu poučil či posilnil. Čo ak príde iný typ katastrofy, než si jeho majitelia vysnívali? Taleb by asi sucho skonštatoval, že spoliehať sa na statický úkryt v chaotickom svete plnom čiernych labutí je z kategórie nebezpečných ilúzií plán, ktorý nevie absorbovať "volatilitu reality".

Ideológia TESCREAL, technoutópie a pseudo-náboženstvo

Pozadie tohto fenoménu siaha hlbšie než len po osobné obavy boháčov. Za ich správaním stojí aj špecifický myšlienkový svet, ktorý kritici začali označovať skratkou TESCREAL. Tento akronym (zaviedli výskumníci Timnit Gebru a Émile Torres [6] ) zahŕňa celý balík previazaných ideológií populárnych medzi technologickou elitou: transhumanizmus, extropianizmus, singularitarianizmus, kozmicizmus, racionalizmus, efektívny altruizmus a longtermizmus. Čo majú spoločné? Všetky veria v nápravu či prekonanie ľudského údelu skrz techniku a často oplývajú mesianistickou víziou budúcnosti. Táto zmes ideí slúži ako akási dvorná filozofia oligarchov, ospravedlňuje extrémnu koncentráciu moci a zdrojov v rukách pár vyvolených s argumentom, že práve oni nás dovedú k vyššiemu stupňu evolúcie. V rámci TESCREAL sa napríklad glorifikuje myšlienka technologickej singularity, bodu, keď umelá inteligencia predčí človeka a umožní exponenciálny skok vpred. Transhumanisti zas hovoria o prekonaní biologických limitov, smrti, chorôb, dokonca pozemského života. Nie náhodou Peter Thiel financuje výskum dlhovekosti a kryoniky, zatiaľ čo Elon Musk rozvíja projekt Neuralink na prepojenie mozgu s počítačom. Longtermisti a efektívni altruisti zasa apelujú, že musíme dnes obetovať mnohé pre maximalizáciu šťastia či prežitia obrovského počtu ľudí v ďalekej budúcnosti, čo v praxi často vedie k cynickému kalkulu, že súčasné generácie či morálne zábrany možno pre vyššie dobro zanedbať.

💡

Poznámka: Uznávam, že zlučovanie mnohých, často rôznorodých ideologicko-filozofických smerov do jedného balíka pod skratku TESCREAL môže pôsobiť ako významné zjednodušenie. Považujem to však za adekvátnu intelektuálnu protiofenzívu voči samotným aktérom tejto scény. Práve technologickí miliardári si pre vlastné pohodlie a PR zvykli flexibilne premenovávať a rebrandingovať ideológie, pod ktorými verejne fungujú, najmä keď sa niektorá ich časť zdiskredituje. Vidíme to napríklad po problémoch spojených s Nickom Bostromom a hnutím Efektívneho altruizmu. Ak si oni môžu pre pohodlie vyberať a meniť nálepky, potom je legitímne, aby kritika pre zmenu použila zastrešujúci termín, ktorý pomenuje celý problematický ekosystém ich myšlienok.

Dokopy vytvára TESCREAL akúsi technologickú teológiu. Má svoje prorocké vízie (napr. Ray Kurzweil a jeho prísľub uploadovania mysle do počítača), svoje apokalyptické varovania (napr. Eliezer Yudkowsky a iní racionalisti varujúci pred zlým AI Bohom), aj svojich spovedníkov a kazateľov. Je to sekulárne náboženstvo, v ktorom technológia plní úlohu Boha, je všemohúca, všadeprítomná a raz nás buď spasí, alebo zatratí. A jeho vyznávači, často práve superbohatí podnikatelia seba vidia ako nositeľov svetla, ktorí ľudstvo prevedú zásadnou eschatologickou udalosťou. Niektorí z nich doslova hovoria o "transcendencii ľudského stavu", o prechode do post-ľudskej éry [4]. Tá rétorika nápadne pripomína náboženské nanebovzatie: Rushkoff si všimol, že „ich fantázie o transcendentnej budúcnosti majú prekvapivé paralely s kresťanskou predstavou nanebovzatia” [4].

Ak miliardári v bunkroch pripomínajú apokalyptický kult, tak TESCREAL ideológia je jeho doktrínou. Rozdeľuje svet na zasvätených a ostatných, na spasených a zatratených. V myšlienkach tzv. The Mindset, ako to Rushkoff nazýva [4], sa celý vývoj redukuje na konečnú hru: víťaz berie všetko a odlieta raketou preč, porazení zostanú na zničenej Zemi [1]. Technologický pokrok sa v tomto podaní scvrkol na jediné, nájsť únikovú cestu. Spoločnosti ako SpaceX otvorene hovoria o "poistke pre ľudstvo na inej planéte" (Mars), Jeff Bezos sníva o megakolóniách vo vesmíre, zatiaľ čo Mark Zuckerberg stavil na únik do virtuálnej reality (metaverza) a Peter Thiel na svoj novozélandský úkryt. "Pre nich budúcnosť technológií znamená jediné: útek od nás ostatných", píše Rushkoff [1]. Azda najdesivejšie na tomto techno-mesianizme je, že jeho nositelia už ani nepredstierajú snahu zachrániť svet, verejne uvažujú len o tom, ako ho opustiť. Táto mentalita sa posilňuje v kruhu ultra-bohatých ako samosplňujúce proroctvo. Čím viac budujú exkluzívne ostrovy bezpečia, tým menej investujú do riešení pre spoločnosť ako celok, čím sa pochopiteľne zvyšuje riziko kolapsu a o to naliehavejšie potom cítia potrebu dokončiť svoje bunkre či rakety. Je to feedback loop strachu a odcudzenia, ktorý ich ženie do extrému.

Keď sa pozrieme na ideologické korene tohto fenoménu, vidíme, že nie sú o nič menej iracionálne než klasické apokalyptické kulty. TESCREAL je prezlečené náboženstvo. Transhumanizmus sľubuje nesmrteľnosť (čo je prísľub posmrtného raja v high-tech verzii), racionalisti hlásajú prístup k vyššej pravde skrz logiku a matematiku (kto ju nevidí, je hriešnik alebo hlupák), longtermisti obetujú prítomnosť pre spásu budúcich generácií (paralela s kresťanským odriekaním si pozemských pôžitkov pre nebo) [4]. A rovnako ako v uzavretých kultoch, aj tu sa ťažko prijíma kritika, stačí sa pozrieť na kauzy okolo hnutia Efektívneho altruizmu, ktoré po krachu kryptoburzy FTX odhalili mnoho pokrytectva a ututlávania problémov vo vnútri komunity. Pre našu tému je však podstatné, že tejto ideológii prepadli mnohí lídri Big Techu a významné ovplyvňuje ich konanie. Vidia svet optikou gigantických časových mierok a kozmických plánov, v ktorých jednotlivec (pokiaľ ním nie sú oni sami) veľa neznamená. Ak sa občas zdajú chladní či cynickí voči utrpeniu reálnych ľudí v súčasnosti, je to tým, že vo svojej pseudo-mesiášskej horlivosti pozerajú ponad "tu a teraz" k akémusi veľkolepému zajtrajšku, kde možno ľudstvo vykúpi superinteligentná AI, kolonizácia galaxie alebo digitálna nesmrteľnosť.

Lenže zatiaľ čo proroci TESCREAL hovoria o futuristických riešeniach, doma pre istotu stavajú bunkre. Miliardárski prepperi vlastne priznávajú, že systém, ktorý im vyniesol bohatstvo, smeruje do slepej uličky, no namiesto pokory či zmeny kurzu volia izoláciu a vieru vo vlastnú nedotknuteľnosť.

💡

Poznámka: Hlavnou dogmou tejto kombinovanej ideológie je, že technologickú akceleráciu treba urýchliť. Biológia a história nám však ponúkajú aj príklady, kedy pomalšia, ale stabilnejšia evolučná stratégia poskytla dlhodobú konkurenčnú výhodu oproti rýchlym, ale krehkým organizmom. Argument, že sa musíme stať medziplanetárnym druhom čo najrýchlejšie a za každú cenu (aj za cenu destabilizácie Zeme), je len jednou z možných stratégií. Tou najradikálnejšou a pravdepodobne najrizikovejšou. Existujú aj alternatívne cesty, pomalší, udržateľnejší technologický rozvoj zameraný na posilnenie odolnosti života na Zemi, ktorý by nám v dlhodobom horizonte (storočia, tisícročia) rovnako umožnil expanziu do vesmíru, avšak bez toho, aby sme hazardovali s našou súčasnou existenciou.

Kognitívna disonancia a potreba spásy

Prečo sa racionálni, dátami riadení jedinci upínajú k takýmto grandióznym, kvázi-náboženským víziám? Títo lídri čelia neznesiteľnému vnútornému konfliktu medzi dvoma protichodnými realitami:

Realita ich konania: "Som jedným z najmocnejších a najbohatších ľudí v histórii. Môj majetok a vplyv pramenia zo systémov, ktoré preukázateľne polarizujú spoločnosť, budujú digitálnu závislosť, exploatujú kognitívne zraniteľnosti a profitujú z negatívnych externalít, ktoré poškodzujú milióny ľudí."
Realita ich sebaobrazu: "Vnímam sa ako dobrý, inteligentný a morálny človek. Chcem zanechať pozitívnu stopu a verím, že moje činy majú viesť k pokroku a lepšej budúcnosti."

Stret týchto dvoch myšlienok vytvára psychologické napätie, ktoré je dlhodobo neudržateľné. Človek má len dve možnosti: buď zmení svoje konanie, alebo zmení svoj príbeh (sebaospravedlnenie). Keďže zmena konania by znamenala demontáž extrémne ziskových impérií a tak volia druhú, oveľa jednoduchšiu cestu: vytvoria si grandiózny naratív, ktorý ich konanie nielen ospravedlňuje, ale dokonca glorifikuje.

Tu vstupuje na scénu ideológia TESCREAL. Umožňuje im preformulovať problém: "Áno, moje platformy možno spôsobujú isté krátkodobé problémy, ale to je len nevyhnutná cena za dosiahnutie oveľa väčšieho dobra. Mojím skutočným poslaním nie je prevádzkovať sociálnu sieť, ale zachrániť vedomie pred zánikom, urobiť z ľudstva medziplanetárny druh a zabezpečiť prežitie miliárd budúcich generácií."

Táto seba-glorifikácia do roly mesiáša plní dve kľúčové funkcie:

Odstraňuje vinu: Ich činy už nie sú vnímané ako problematické, ale ako nevyhnutné kroky na ceste k spáse. Dáva im to morálnu licenciu pokračovať v exploatácii, pretože slúži "vyššiemu cieľu".
Obhajuje nerovnosť: Extrémna koncentrácia bohatstva a moci v ich rukách už nie je dôkazom systémovej nespravodlivosti, ale logickým dôsledkom ich vizionárskej úlohy. Oni nie sú len bohatí, sú to vyvolení správcovia osudu ľudstva.

V tomto kontexte už bunker nie je len poistkou. Je to fyzický prejav ich viery vo vlastnú výnimočnosť. Je to svätyňa pre mesiáša, ktorý sa musí zachrániť, aby mohol dokončiť svoje dielo, aj keby zvyšok sveta, ktorý obetoval na oltár svojho "väčšieho dobra", zhorel v plameňoch. Ich apokalyptický kult tak nie je len o strachu z budúcnosti, ale predovšetkým o zúfalej snahe ospravedlniť si vlastnú prítomnosť a môcť sa každé ráno pozrieť do zrkadla.

💡

Poznámka: Samozrejme, existuje aj druhá, priamočiarejšia a o to cynickejšia interpretácia. Nemusí ísť o psychologický únik pred vinou, ale o chladnokrvný strategický kalkul. V tomto scenári nie je "Udalosť", ktorej sa obávajú, pád asteroidu či rebelská AI, ale niečo oveľa reálnejšie ako strata kontroly nad masami. Ich najväčšou nočnou morou môže byť, že sa ľudstvo jedného dňa prebudí z digitálnej amnézie, ktorú oni sami dekády kultivujú prostredníctvom svojich platforiem. Bunker tak slúži ako pevnosť pre prípad, že by sa im situácia vymkla spod kontroly a oni by museli utekať nie pred apokalypsou, ale pred hnevom ľudí, ktorí si prišli vyrovnať účty.

Spoločná odolnosť namiesto sebeckého úteku

Ako z tohto celého plynie, situácia je plná paradoxov. Tí, čo najviac profitovali z globalizácie a technologickej explózie, sa teraz najviac obávajú jej dôsledkov. Superboháči kedysi prezentovaní ako vizionári lepšej budúcnosti sa menia na prestrašených eschatológov, ktorí v podstate čakajú skazu a len sa snažia dostať mimo jej dosah. Táto mentalita však nie je len kuriozitou, je to varovný prst pre nás všetkých. Ak totiž elity strácajú vieru v budúcnosť spoločnej civilizácie, prečo by sme ju nemali strácať my ostatní? Miliardárske bunkre sú mementom zlyhania našej kolektívnej predstavivosti. Namiesto budovania spoločnej odolnosti proti hrozbám sa každý uzatvára do vlastnej bubliny v extrémnej podobe do podzemného bunkra so zásobami. Ale žiadne "prežitie pre vyvolených" neexistuje. Ak by naozaj došlo ku globálnemu kolapsu, nikto nevyhrá, fragmenty ľudstva nebudú prosperovať roztrúsené v izolovaných pevnostiach.

Skutočné riešenia preto musia ísť opačným smerom než egoistické úteky niektorých mocných. Namiesto stávky na technoutópie a poistky pre seba potrebujeme investovať do posilnenia systému ako celku do udržateľnosti životného prostredia, do zmenšovania priepastí medzi bohatými a chudobnými, do vzdelanosti a rovnosti. Potrebujeme tvoriť svet, kde budúcnosť nebude pociťovaná ako hrozba, voči ktorej si treba kupovať lístok na archu, ale ako spoločný projekt, na ktorom máme všetci podiel.

Bunkre na Hawai ani rakety na Mars nás nespasia pred nedostatkom vzájomnej dôvery tu na Zemi. Civilizačná krehkosť, o ktorej som písal v minulých textoch, sa nedá odstrániť tým, že z nej jednoducho vystúpime a zavrieme za sebou dvere bunkra. Miliardári by urobili lepšie, keby väčšiu časť svojej energie (a áno, aj peňazí) venovali do prevencie kolapsu namiesto príprav naň. Keby namiesto výstavby múrov okolo svojich utópií radšej budovali mosty, posilňovali sociálnu súdržnosť a podporovali technológie zvyšujúce odolnosť spoločnosti. Iba tak sa dá čeliť reálnym čiernym labutiam budúcnosti.

Nuž a ak nie, čaká ich možno osud biblických či literárnych rozmerov. Shelleyho báseň "Ozymandias" rozpráva o mocnárovi, ktorý po sebe zanechal už len ruiny so vztýčeným nápisom "Pozrite sa na moje diela, mocní, a zúfajte!". Podobne raz možno dopadnú pompézne bunkre a "elitné záchranné lode", zmenia sa na prázdne monumenty márnivosti uprostred pustatiny. Hamilton Nolan trefne prirovnal Zuckerbergovu snahu zaistiť si bezpečie k tomuto mýtu a pripomenul, že jedného dňa sa Mark možno bolestivo presvedčí, "že všetko jeho plánovanie bolo zbytočné" rovnako ako Ozymandovi [2].

Nie, pred apokalypsou sa nedá poistiť ako pred požiarom domu. Neexistuje VIP východ z globálnej katastrofy, hoci si to niektorí namýšľajú. Každý bunker stále leží na tej istej planéte. A ak tá padne, padneme s ňou všetci aj s našimi bitcoinami, zásobami, aj s egom veľkým ako to únikové plavidlo, na ktorom sme sa chceli zachrániť sami. Skúsme namiesto apokalyptických fantázií radšej spolupracovať na tom, aby žiadne "Udalosti" neprišli. Inak sa totiž môže stať, že sa proroctvá techno-kultu naplnia v najhoršej možnej podobe a potom už bude úplne jedno, kto mal aký bunker.

💡

Poznámka na záver: Pôvodne som mal niekde na tomto mieste pripravený zoznam konkrétnych bodov, čo musíme ako jednotlivci spraviť, aby sme našu spoločnosť uchránili pred osudom, ktorý jej vysnívali miliardári. Napokon som sa však rozhodol ho sem nedať.

Som totiž presvedčený, že hlboko vo svojom vnútri každý z nás celkom presne vie, čo treba robiť. Opiáty más v podobe sociálnych sietí a rozpad sociálneho tkaniva nie sú abstraktné pojmy z esejí. Vidíme a cítime ich všade okolo nás, každý deň.

Je váš kruh skutočných, blízkych priateľov a rodiny, na ktorých sa môžete spoľahnúť, naozaj väčší ako pred piatimi rokmi, alebo je to len ilúzia tisícok online "priateľstiev"? Koľko hodín trávite reálnou tvorbou či zmysluplnou konverzáciou a koľko pasívnym skrolovaním pred obrazovkou?

Odpoveď poznáte, a verím, že aj viete ako začať s nápravou.