Stredoveké umenie umierania: Pohľad do minulosti

Veľkonočné sviatky sú spojené s novým životom a jarou. November však tradične patrí spomienke na zosnulých – Sviatok Všetkých Duší. Dnes sa pozeráme na to, ako sa stredoveká spoločnosť pripravovala na odchod zo sveta a aké rituály a presvedčenia sprevádzali posledné chvíle života. Prednáška Dr. Miriam Hlavačkovej, ktorá bola súčasťou podujatia Slovenskej akadémie vied, nám ponúka fascinujúci pohľad do minulosti a zároveň nás núti zamyslieť sa nad naším vlastným prístupom k smrti.

Kľúčové poznatky z prednášky

• Stredoveká príprava na smrť: Na rozdiel od dnešnej spoločnosti, ktorá sa vyhýba téme smrti, stredovekí ľudia aktívne pripravovali na posledné chvíle prostredníctvom meditácie a vizualizácie.
• ARS Moriendi: Dr. Hlavačková predstavila projekt „ARS moriendi“ („Umenie umierania“), ktorý sa zaoberá rituálmi a presvedčeniami spojenými so smrťou v stredovekej Európe, konkrétne na území dnešného Slovenska a Maďarska.
• Verejná stránka smrti: Smrť nebola súkromnou záležitosťou, ale verejným aktom s procesiami, zhromaždením smútiacich a zapojením celej komunity.
• Dôležitosť testamentu a posledných sviatostí: Príprava testamentu a prijatie posledných sviatostí bolo kľúčové pre duchovnú pohodu.
• Strach z predčasného pochovania: Strach z toho, že človeka pochovajú zaživa, viedol k prísnym opatreniam, ako napríklad 72-hodinové čakanie po smrti a testovanie životných funkcií.

Stredoveký pohľad na smrť: Prechod do večnosti

V stredoveku sa na smrť nehľadelo ako na definitívny koniec, ale skôr ako na prechod do večného života. Preto bolo tak dôležité pripraviť sa duchovne a morálne. Prijatie posledných sviatostí – pokánie, zmierenie s Bohom a prijatie Eucharistie – malo zabezpečiť pokojnú cestu do neba. Lekári vtedy používali rôzne testy na potvrdenie smrti, ako napríklad ťahanie vlasov alebo bodnutie ihlou, pretože si nie vždy boli istí, či je človek skutočne mŕtvy.

Verejné rituály a spoločenský život okolo smrti

Smrť bola v stredoveku verejnou udalosťou. Počas procesií sa smútiaci zhromažďovali pri dome zosnulého, aby vyjadrili svoju úctu a podporu pozostalým. Cestou na cintorín niesli sviečky a modlili sa za dušu nebohého. Cintoríny pritom neboli len miestami smútku, ale aj verejnými priestormi, kde sa stretávali ľudia, obchodovali, oslavovali a dokonca tancovali. Postupne však tieto aktivity začali vyvolávať kritiku zo strany cirkvi.

Ošetrovanie mŕtvych: Embalmovanie a ochrana hrobov

U bohatých ľudí, ako boli králi a pápeži, sa praktizovalo embalmovanie – odstraňovanie vnútorných orgánov a ich konzervácia pre samostatný pochovávací rituál na vzdialenom mieste. Tento zvyk kritizoval pápež Bonifác VIII., ktorý hrozil exkomunikáciou tým, ktorí ho budú pokračovať. Aby sa zabránilo vniknutiu zvierat do hrobov, okolo cintorínov stavali ohrady – tzv. bone-breakers. Tiež umiestňovali sviečky („večné svetlá“), ktoré mali odháňať démonov a chrániť živých.

Ako sa vyrovnať so smrťou: Stredoveké rady pre dnešný deň

Stredoveké lekárske príspevky radili počas epidémií vyhýbať sa negatívnym emóciám a hľadať rozptýlenie v hrách, hudbe, víne a spoločenskom živote. Odporúčali si obliekať pekné šaty a obkladať sa zelenou prírodou. Táto rada je prekvapivo aktuálna aj dnes! Moderná švédska tradícia „death cleaning“ („upratovanie pred smrťou“) spočíva v zbavení sa nepotrebných vecí, aby sa uľahčilo život pozostalým.

Záverečné úvahy a odkazy

Prednáška Dr. Hlavačkovej nám pripomína, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou života. Stredovekí ľudia žili v prostredí s vysokou mierou mortality, ale zároveň sa na ňu pripravovali a prijímali ju ako prirodzenú časť existencie. Možno by sme sa mohli poučiť z ich prístupu a viac sa zamyslieť nad tým, čo je skutočne dôležité v živote.

Odkazy:

• Slovenská akadémia vied: https://www.sav.sk/

Približne 159 gCO₂ bolo uvoľnených do atmosféry a na chladenie sa spotrebovalo 0.80 l vody za účelom vygenerovania tohoto článku.