Prečo tradičná vzdelanosť nie je nanič ani v ére umelej inteligencie

Nedávne vyjadrenie českého odborníka na vzdelávanie Ondřeja Šteffla vyvolalo vášnivú diskusiu. V rozhovore pre Denník N totiž zaznelo, že „to, čo sa vo všeobecnosti považuje za vzdelanosť, je v ére umelej inteligencie väčšinou nanič“. Inak povedané – načo učiť deti fakty a poučky, keď sa dnes môžu čokoľvek spýtať umelej inteligencie? Šteffl dokonca tvrdí, že ak chceme mať v budúcnosti spokojný život, mali by sme si skôr pestovať schopnosť „prežívať to, čo robíme“, než memorovať encyklopedické vedomosti. Na toto kontroverzné stanovisko reagoval na Facebooku aj zakladateľ slovenského projektu Altky.sk Igor Šovčík, ktorý upozorňuje, že hoci AI prináša do vzdelávania revolučné možnosti, “tradičné” vedomosti a ľudský prístup rozhodne nie sú zbytočné. V tomto článku sa pozrieme na hlavné myšlienky Šovčíkovho príspevku – od významu základných faktov, cez riziká slepej dôvery v AI, až po úlohu učiteľov a potrebu synergie človeka s technológiou.

Kľúčové poznatky

• Základné vedomosti majú stále hodnotu: Aj v dobe umelej inteligencie zostávajú fakty a „staromódne“ znalosti nevyhnutným stavebným kameňom pre chápanie sveta a rozvoj kritického myslenia.
• Slepá dôvera v AI je nebezpečná: Umelá inteligencia sa môže mýliť alebo podsúvať skreslené informácie. Bez vlastného úsudku hrozí, že prijmeme jej odpovede bez overenia, čo môže mať vážne následky.
• Ľudský učiteľ je nenahraditeľný: Technológie vedia učiť efektívne, no nedokážu suplovať empatiu, motiváciu a osobný vzťah, ktorý prináša do vzdelávania živý učiteľ.
• Treba rozvíjať myslenie, nielen „prežívanie“: Duševná pohoda a schopnosť užívať si to, čo robíme sú dôležité, no rovnako podstatné je cibriť kognitívne schopnosti, kreativitu a mentálnu odolnosť žiakov.
• Človek a AI by mali spolupracovať: Namiesto nahrádzania človeka strojom je ideálny scenár synergia – AI ako užitočný nástroj v rukách vzdelaného a kriticky mysliaceho človeka.

Základné vedomosti majú hodnotu aj v dobe AI

Prečo by sme sa mali učiť základné fakty, dátumy či definície, keď nám ich umelá inteligencia dokáže kedykoľvek „vygoogliť“ za pár sekúnd? Dôvodom je, že znalosti tvoria základňu, na ktorej staviame ďalšie porozumenie. Ľudský mozog nie je len prázdny harddisk na ukladaní informácií – skôr funguje ako sval, ktorý sa učením posilňuje. Ak sa spoliehame výlučne na AI, tento „sval“ môže ochabnúť. Už dnes vidíme, že ak študent nemá v hlave aspoň rámcové znalosti, nevie sa ani správne opýtať alebo posúdiť, či mu AI poskytla relevantnú odpoveď.

Navyše, vedomosti z vlastnej pamäti umožňujú hlbšie rozmýšľanie. Psychológia rozlišuje tekutú inteligenciu (schopnosť logicky uvažovať v nových situáciách) a kryštalizovanú inteligenciu (nahromadené vedomosti a skúsenosti). Keď riešime nový problém, naša tekutá inteligencia analyzuje situáciu a hľadá riešenia – no práve kryštalizované vedomosti dodávajú potrebné “stavebné bloky” v podobe faktov a konceptov. Inými slovami, bez faktografickej základne nemáme z čoho stavať. Napríklad aj s dokonale inteligentným tutorom po ruke musí mať žiak istú slovnú zásobu, znalosti pojmov a kontext, aby nové učivo pochopil a vedel ho zaradiť do širšieho rámca. Základné fakty teda nie sú balast – naopak, tvoria mentálnu “nástrojovú skrinku”, z ktorej myseľ čerpá pri riešení úloh.

Okrem toho znalosť faktov podporuje kritické myslenie a kreativitu. Čím viac toho vieme, tým viac vieme prepájať súvislosti a prichádzať s originálnymi nápadmi. Úspešní inovátori či vedci mávajú široký rozhľad práve preto, že majú v pamäti bohatý fond poznatkov, ktorý môžu tvorivo kombinovať. Bez solídnych základov by aj najbystrejší žiak zostal odkázaný na povrchné odpovede AI, ktoré nemusí vedieť správne vyhodnotiť. Preto Igor Šovčík zdôrazňuje, že „základné vedomosti a fakty nie sú zbytočné ani v ére AI“ – sú naďalej kľúčové pre plnohodnotné vzdelávanie a porozumenie svetu.

Riziká spoliehania sa na AI bez kritického myslenia

Moderné AI nástroje (ako napríklad pokročilé chatboty typu ChatGPT) vedia pôsobiť takmer ako „vševedúci“ – odpovedia na každú otázku, a to plynule a sebaisto. Táto zdanlivá neomylnosť je však zradná. Modely umelej inteligencie často generujú aj nesprávne či zavádzajúce odpovede, ktoré však prezentujú absolútne presvedčivo. Odborníci tento fenomén nazývajú halucinácie AI – systém si vymýšľa informácie, hoci pôsobí, akoby čerpal z faktov. Napríklad študentovi môže AI vygenerovať vierohodne vyzerajúci historický “fakt”, ktorý je však úplný výmysel, alebo programátorovi odporučiť neexistujúcu funkciu. Kto takýmto výstupom dôveruje bez overenia, ľahko skĺzne do omylov.

Spoliehať sa na AI bez kritického odstupu je preto nebezpečné. Šovčík upozorňuje, že ak si odvykáme overovať fakty a rozmýšľať vlastnou hlavou, riskujeme šírenie dezinformácií a vlastnú informačnú naivitu. Už dnes sa objavujú prípady, keď ľudia nekriticky prijali radu AI s vážnymi následkami – napríklad právnik v USA odovzdal súdu podanie, v ktorom citoval neexistujúce rozsudky vygenerované ChatGPT, čo vážne ohrozilo jeho povesť i kariéru. AI nemá “zdravý rozum” ani zmysel pre zodpovednosť, iba štatisticky predpovedá, ktorá odpoveď vyzerá pravdepodobne. Ak používateľ nevie posúdiť správnosť obsahu, stáva sa rukojemníkom technológie.

Ďalším rizikom je strata vlastných schopností, tzv. efekt “zakrpatenia” (deskilling). Pokiaľ študenti prestanú písať vlastné texty, počítať príklady či vyhľadávať informácie bez pomoci AI, môžu zlenivieť ich kognitívne “svaly”. Napríklad kalkulačky alebo GPS navigácie nám uľahčujú život, ale pri ich nadmernom používaní sa zhoršujú naše mentálne výpočty či orientačné schopnosti – a podobne AI môže oslabiť našu schopnosť kriticky čítať, písať a učiť sa. Preto je nevyhnutné viesť žiakov k tomu, aby AI brali ako pomôcku, nie ako neomylnú veštiareň. Každý výstup umelej inteligencie treba vedieť skontrolovať, porovnať s inými zdrojmi a zamyslieť sa, či dáva zmysel. Kritické myslenie – schopnosť klásť otázky, overovať a nedať sa oklamať prvou odpoveďou – bude v AI dobe ešte dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

AI nenahradí ľudského učiteľa a vzťah

Aj Ondřej Šteffl uznáva, že mnohé deti dnes považujú AI za lepšieho “učiteľa” než človeka, najmä na učenie sa faktov či cudzích slovíčok. Umelá inteligencia dokáže trpezlivo vysvetľovať učivo, prispôsobiť sa úrovni žiaka a poskytovať okamžitú spätnú väzbu. To všetko sú úžasné výhody – žiadna technológia by však nemala ambíciu úplne nahradiť živého učiteľa. Dobrý učiteľ totiž v procese učenia plní oveľa širšiu rolu než len „podávač informácií“. Okrem výučby predmetu je mentorom, koučom, psychológom a často aj vzorom. Vie žiakov nadchnúť pre objavovanie nových vecí, dodať im sebadôveru, keď sa nedarí, a usmerniť ich osobnostný rozvoj. Tieto kvality žiadna neurónová sieť nevie napodobniť.

Učiteľ a žiak spolu vytvárajú ľudský vzťah, v ktorom je miesto pre empatiu, humor, pochopenie individuálnych potrieb či povzbudenie. Šovčík zdôrazňuje, že hoci AI systémy môžu do veľkej miery zautomatizovať drilovanie učiva či testovanie, „AI nedokáže nahradiť budovanie dôvery so študentmi, empatiu, inšpiráciu ani morálne usmernenie“. Inými slovami, vzdelávanie je vo svojej podstate hlboko ľudský proces. Kto si spomenie na svojich obľúbených učiteľov, väčšinou si ich neváži preto, koľko dát im naládovali do hlavy, ale preto, ako sa im venovali ako osobnostiam. Učiteľ vie napríklad v triede rozpoznať, že dieťaťu dnes niečo je a potrebuje podporu – kým AI túto sociálno-emocionálnu rovinu vnímania nemá. Rovnako vie učiteľ cielene rozvíjať kritické myslenie či kreativitu u žiakov cez diskusiu, projekty, umelecké aktivity – namiesto toho, aby im len predkladal hotové pravdy.

Znamená to, že moderné technológie nemajú v školstve miesto? Vôbec nie. AI môže byť skvelým pomocníkom učiteľa – uľahčiť mu administratívu, pripraviť cvičenia na mieru a doučovať slabších žiakov, ako opisuje aj pedagóg Michal Gašparík. Učiteľ tak ušetrí čas pri opravovaní testov či vysvetľovaní základov a môže sa o to viac sústrediť na osobný rozvoj žiakov. No vždy platí, že technológia by mala učiteľa dopĺňať, nie vytláčať. Žiadny tablet či chatbot nenahradí pocit, keď učiteľ pochváli vašu snahu, alebo rozhovor, ktorý v tínedžerovi prebudí životnú motiváciu. Preto je nebezpečné podliehať vízii, že školy už vlastne učiteľov nepotrebujú – potrebujú ich rovnako, len sa ich úloha môže posunúť viac k mentorstvu a sprevádzaniu žiaka na jeho vzdelávacej ceste.

Nielen „prežívanie“, ale aj rozvíjanie myslenia a tvorivosti

Vráťme sa ešte k myšlienke Ondřeja Šteffla, že v neistej budúcnosti plnej zmien si musíme pestovať najmä schopnosť prežívať to, čo robíme – teda vedieť nájsť zmysel, radosť a psychickú pohodu v každej činnosti, ktorú nám svet (a AI) prinesie. S tým sa dá súhlasiť – odolnosť a duševné zdravie budú naozaj kľúčové. Igor Šovčík však dodáva dôležitý doplnok: nemôžeme rezignovať na rozvoj kognitívnych schopností a tvorivosti. Ak by sme vzdelávanie zredukovali iba na akési „učenie pre zážitok“, hrozí, že vychováme generáciu, ktorá síce možno vie pekne hovoriť o svojich emóciách, ale nebude vedieť kriticky myslieť ani nič tvorivo vytvoriť.

Napokon, aj samotná schopnosť skutočne prežívať prítomný okamih má svoje hranice, pokiaľ mozog nedostáva podnety na zamyslenie. Človek je mysliaca bytosť – nachádzame naplnenie nielen v pocitoch, ale aj v objavovaní a tvorení. Vzdelávanie by preto malo naďalej stavať výzvy pre mozog, nie ho len upokojovať. Rozvoj logického uvažovania, riešenia problémov, fantázie a tvorivého vyjadrenia – to všetko musí ísť ruka v ruke s rozvojom emočnej inteligencie.

Navyše, trh práce budúcnosti bude potrebovať ľudí s originálnymi nápadmi a schopnosťou inovovať. Rutinné činnosti prevezmú algoritmy, no ľudská kreativita a vynaliezavosť budú o to cennejšie. Škola, ktorá by deti nenaučila rozmýšľať (lebo „však AI to vymyslí za nich“), by ich vlastne pripravila o šancu uplatniť sa a meniť svet. Preto je kriticky dôležité viesť deti k samostatnému mysleniu – klásť otázky, skúmať, skúšať svoje vlastné riešenia, hoci aj s pomocou digitálnych nástrojov. Učiteľ tu zohráva úlohu sprievodcu: namiesto odovzdania hotového poznatku skôr žiaka navádza, ako na to prišiel, a podnecuje jeho tvorivé schopnosti. V ére AI by teda vzdelávanie nemalo rezignovať na „ťažšie“ kognitívne ciele – naopak, mal by sa klásť ešte väčší dôraz na rozvoj ľudskej originality, kritického úsudku a nápaditosti, lebo práve tie nám umožnia prežiť a prosperovať v meniacom sa svete.

Synergia človeka a AI namiesto nahrádzania

Ako teda pristúpiť k nástupu umelej inteligencie vo vzdelávaní? Igor Šovčík vo svojom príspevku vyzýva k rozumnej synergii medzi AI a človekom. Nemá zmysel AI démonizovať ani slepo adorovať. Namiesto obáv, že „robot nás nahradí“, by sme sa mali sústrediť na to, ako najlepšie skombinovať prednosti AI s ľudskými kvalitami. AI systémy vynikajú v rýchlom spracovaní informácií, personalizácii obsahu či automatizácii nudných úloh – človek zase vyniká v intuícii, hodnotení kontextu, empatii a etickom uvažovaní. Spojením týchto síl môžeme vytvoriť lepšie vzdelávacie prostredie než kedykoľvek predtým.

V praxi to znamená, že školstvo by malo integrovať AI ako pomocníka: nechať algoritmy, nech pomôžu napríklad s adaptívnym precvičovaním učiva alebo vyhľadávaním zdrojov, ale konečné slovo a vedenie musí zostať na učiteľoch a žiakoch. Učitelia by sa mali školiť v tom, ako s AI pracovať, aby ju vedeli efektívne využiť a zároveň rozpoznali jej limity. Žiaci zas potrebujú rozvíjať AI gramotnosť – vedieť AI správne “položiť otázku”, posúdiť dôveryhodnosť odpovede a použiť ju ako odrazový mostík pre vlastné bádanie. Takáto spolupráca so strojom môže učenie urobiť zábavnejším aj efektívnejším.

Dôležité je, že budúcnosť vzdelávania nemá byť súboj človeka proti stroju, ale ich partnerstvo. Ako trefne poznamenal Gašparík, namiesto úplnej náhrady učiteľa skôr zažívame transformáciu a augmentáciu jeho roly – AI sa stáva silným partnerom učiteľa, preberá rutinnejšiu prácu a umožní mu sústrediť sa na to podstatné. Podobne aj študent s AI asistentom bude môcť rýchlejšie napredovať v faktoch, pričom ušetrený čas môže venovať diskusii, tvorbe projektu či iným vyšším formám učenia sa. Kombinácia ľudskej múdrosti a empatie s výpočtovou silou a rýchlosťou AI môže vytvoriť podmienky pre kvalitnejšie a spravodlivejšie vzdelanie. Aby sme to dosiahli, musíme však aktívne formovať rolu AI v školstve – nastavovať etické pravidlá, učiť kritickému používaniu a hlavne nezabúdať, že technológia je tu pre človeka, nie naopak.

Záver: Ako sa pripraviť na vzdelávanie v dobe AI

Éra umelej inteligencie neznamená koniec ľudského vzdelávania – znamená jeho vývoj na novú úroveň. Tradičná „vzdelanosť“ v zmysle širokej bázy vedomostí rozhodne nie je nanič; naopak, je základom, na ktorom môžeme stavať nové spôsoby učenia s pomocou AI. Pre školstvo z toho plynie niekoľko odporúčaní. Po prvé, učebné osnovy by sa mali aktualizovať tak, aby reflektovali, ktoré znalosti a zručnosti sú v 21. storočí kľúčové. Nie však tak, že vyhodíme všetky fakty – ale skôr tak, že vyvážime obsahové vedomosti s dôrazom na kritické myslenie, tvorivosť a digitálnu gramotnosť. Po druhé, učitelia by mali dostať podporu a tréning v používaní AI nástrojov. Ak bude pedagóg vedieť, ako zapojiť napríklad interaktívneho chatbota do výučby dejepisu či programovania, získava tým novú pomôcku – podobne ako kedysi získal prístup k internetu či k dataprojektoru v triede. Zároveň by však mal vedieť, kde sú hranice AI a ako študentom vysvetliť jej omyly.

Po tretie, žiakov musíme viesť k zodpovednosti pri využívaní AI. To znamená naučiť ich, že použiť ChatGPT na inšpiráciu je v poriadku, ale odovzdať slepo skopírovaný referát už nie; že AI im môže poradiť, ale nemyslí za nich. Výchova ku kritickému mysleniu a mediálnej gramotnosti tu nadobúda nový rozmer – AI gramotnosť by sa mala stať súčasťou všeobecnej gramotnosti mladých ľudí.

Napokon, nemali by sme zabúdať na ľudskú stránku vzdelávania. Technológie prídu a odídu, no hodnoty a charakter našich detí formujeme predovšetkým my – rodičia, učitelia, komunita. Umelej inteligencii môžeme prenechať mnohé, ale nie výchovu k ľudskosti, empatii a morálke. Budúcnosť vzdelávania bude patriť tým, ktorí dokážu spojiť to najlepšie z oboch svetov: využívať inteligentné stroje múdro a efektívne, no pritom rozvíjať aj svoju vlastnú ľudskú inteligenciu – rozum, srdce i tvorivého ducha.

Zdroje:

• Šteffl, O. (2025). To, čo sa považuje za vzdelanosť, je v ére umelej inteligencie väčšinou nanič – rozhovor Denník N.
• Gašparík, M. (2025). AI: Učiteľ v ére umelej inteligencie – blog MichalGašparik.sk.
• Altky.sk (2023). Ako naša kryštalizovaná inteligencia formuje naše vedomosti.
• Ivančíková, L. (2025). Keď si AI vymýšľa: Prečo dochádza k halucináciám a čo s tým môžeme robiť? – článok na zajtra.sk.

Tento príspevok bol AI generovaný na základe facebookového príspevku Igora Šovčíka zakladateľa altky.sk