Prečo sa internet zmenil na verejný röntgen
Médiá, strážcovia demokracie, sa stali distribučnou sieťou dát. Za ilúziu obsahu zadarmo platíme súkromím v systéme, ktorý polarizuje spoločnosť. Namiesto ochrany čitateľa ho predávajú. Sledovanie však nie je nevyhnutnosť, ale etická voľba.
Dnes už nesledujeme obsah, sledujeme človeka. Nie to, čo čítaš, ale kto si, kde bývaš, kedy sa zobudíš, aký máš mobil, aké heslá píšeš, ako sa pohybuje kurzor tvojej myši. A najzarážajúcejšie na tom je, že to všetko prebieha so súhlasom, ktorý sme prestali čítať.
Súkromie ako vedľajší produkt pokroku
Moderný web je postavený na ilúzii bezplatnosti. Za každú "bezplatnú" službu platíme nie peniazmi, ale svojimi údajmi, históriou, správaním, mikro-gestami.
Priemerný mediálny web, či už v Bratislave, Berlíne alebo Bostone, má na svojej stránke viac než šesťdesiat cudzích zdrojov, sledovacích skriptov, pixelov a iframeov tretích strán, ktoré sa načítajú ešte predtým, než sa ti zobrazí prvá veta článku.
Za nimi nestojí len niekoľko firiem, ale stovky až tisíce sub-kontraktorov.
Reklamné siete, behaviorálne databázy, analytické platformy, A/B testovacie nástroje, marketingové huby, dátové trhy, ktoré medzi sebou zdieľajú informácie o používateľoch. V realite to znamená, že tvoj digitálny tieň cestuje po svete rýchlejšie, než stihneš dočítať nadpis.
Je to naratív, ktorý bol cielene vybudovaný technologickými gigantmi, pretože ich biznis modelom nie je reklama, ale obchodovanie s dátami. A tento naratív sa stal dogmou pre celú generáciu marketérov, hoci sa opakovane ukazuje, že kontextová reklama (reklama súvisiaca s obsahom článku) je často rovnako účinná a neporovnateľne etickejšia.
A tak je dnes pôvodný pakt porušený. Inzerenti si už nekupujú priestor vedľa článku, ale priamy prístup k dátam o čitateľovi. Médium sa zmenilo zo strážcu informácií na sprostredkovateľa predaja vlastného publika. Nejde o odmietnutie reklamy, ale o odmietnutie obchodovania s čitateľom ako s produktom.
Globálna architektúra sledovania
To, čo kedysi začalo ako marketingová analytika, sa rozrástlo do planetárneho systému dohľadu. Väčšina stránok dnes obsahuje komponenty od niekoľkých nadnárodných spoločností, ktoré tvoria infraštruktúru súčasného internetu, ako Google, Meta, Amazon, Cloudflare, TikTok, Oracle či Microsoft. Tieto platformy sú medzi sebou prepojené cez stovky API volaní a ID synchronizácií, čím vzniká neviditeľná dátová sieť, ktorá pozná človeka lepšie ako on sám.
V Európe to maskujeme bannermi o "súhlase", v Amerike zmluvami o "personalizácii" a v Ázii tým, že sa o tom jednoducho nehovorí. Ale princíp je rovnaký, sledovanie ako predvolený stav.
Regulácie ako GDPR sa tento problém snažia riešiť, no v praxi sa zmenili na otravné cookie bannery s vopred zvýrazneným tlačidlom 'Súhlasiť so všetkým'. Riešia totiž následok, nie príčinu. Skutočným problémom nie je chýbajúci súhlas, ale samotná paradigma, v ktorej je človek produktom a jeho dáta komoditou. A komodita nikdy nepatrí tomu, kto ju vytvára, ale tomu, kto ju ťaží.
Šesťdesiat trackerov ako norma
Keď otvoríš spravodajský web, desiatky externých služieb začnú spracovávať informácie. Áno, niektoré z nich sú funkčné, starajú sa o rýchle načítanie stránky či analýzu čítanosti pre redakciu. Problémom je však rozsiahly a netransparentný ekosystém, ktorý sa na ne napája. Reklamná sieť, ktorú si médium najalo, má ďalších subdodávateľov. Tí majú svojich. Vzniká tak dátový dodávateľský reťazec, na ktorého konci médium ani len netuší, ktorá z tisícok firiem po celom svete práve analyzuje profil jeho čitateľa. Z funkčného nástroja sa stáva nekontrolovateľný únik dát.
Každá z týchto entít je mikroskopickým pozorovateľom v systéme, ktorý by sa dal prirovnať k röntgenu, úplne priehľadnému zobrazeniu používateľa. A rovnako ako pri röntgene, aj tu platí že čím častejšie sa necháš snímať, tým viac o sebe odhalíš. Rozdiel je len v tom, že v medicíne je snímanie dobrovoľné. Na internete je automatické.
Technológia, ktorá odmieta pozerať
Aby sme sa len pasívne neprizerali vytvorili sme projekt privid.altky.sk. Vznikol ako reakcia na túto tichú normalizáciu sledovania. Nie ako startup, ale ako protiargument v praxi. PRIVID je spôsob, ako vkladať videá na vašu stránku bez toho, aby sa ešte pred kliknutím odosielali požiadavky na servery tretích strán. Žiadne cookies, žiadne fingerprintingové skripty, žiadne neviditeľné požiadavky na domény mimo webu.
Privacy Video Embed
Video sa načíta až v momente, keď sa človek rozhodne ho pozrieť a až vtedy spolu s ním načítate aj spomínané sledovacie skripty. Rozdiel medzi PRIVID a bežným embedom nie je len technický, ale etický. PRIVID hovorí: "sledovanie nie je nevyhnutné, je to voľba vývojára."
Médiá ako distribučná sieť dát
Médiá, ktoré kedysi chránili súkromie zdrojov, dnes nechránia ani súkromie čitateľa. Na jednej strane moralizujú o etike umelej inteligencie, na druhej strane bežia na kóde, ktorý posiela osobné údaje do reklamných aukcií ešte skôr, než používateľ stihne kliknúť na súhlas.
Pre bežného človeka sa to môže javiť ako prijateľný kompromis za obsah zadarmo.
Nech mi zobrazujú relevantné reklamy, nemám predsa čo skrývať.
Táto apatia však nie je súhlas, je to výsledok systému, ktorý je zámerne neprehľadný. Problémom nie je personalizovaná reklama na tenisky. Problémom je infraštruktúra, ktorá bola na jej doručenie vybudovaná. Tá istá infraštruktúra, ktorú médiá dobrovoľne hostia na svojich stránkach, sa totiž dá použiť (a používa sa) na polarizáciu spoločnosti, šírenie dezinformácií a ovplyvňovanie volieb. Médiá, ktoré majú demokraciu chrániť, tak poskytujú nástroje na jej oslabovanie. Namiesto ochrany informácie sa stali trhom s pozornosťou a identitou.
Táto infraštruktúra nie je slovenský problém. Je globálny.
Rozdiel je len v tom, že v niektorých krajinách sa o ňom hovorí nahlas a inde už vôbec nie.
Každá éra má svoju slepotu. Naša je digitálna, nevidíme, kto sa na nás pozerá. A kým budeme nazývať súkromie prekážkou pokroku, budeme žiť v civilizácii, kde sloboda existuje len do momentu načítania stránky.
Komentáre ()