Hlboké rezy do mysle: Kontroverzná história lobotómie

V polovici 20. storočia sa medicínska veda pokúšala o nemožné: nájsť liek na mentálne choroby, ktoré trápili stovky tisíc ľudí. Jedna z najkontroverznejších a najdestruktívnejších procedúr tej doby, lobotómia, vyrástla z fascinácie mozgovými štruktúrami a nepochopených mechanizmov našej mysle. Príbeh lobotómie, metódy navrhnutej portugalským neurológom Egasom Monizom, je príbehom vedeckého zápalu, riskantných experimentov a tragických dôsledkov.

Kľúčové poznatky

• Egas Moniz a začiatky lobotómie: Inšpirovaný experimentmi s odstránením častí mozgu u šimpanzov, Moniz predstavil koncept lobotómie ako liek na mentálne choroby.
• Obdobie popularite a kritiky: Lobotómia sa stala populárnou predovšetkým v USA, kde ju propagovali lekári ako Walter Freeman. Napriek počiatočnému nadšeniu čelila procedúra enormnej kritike kvôli nepredvídateľným výsledkom a moralitne otáznej implementácii.
• Nežiaduce účinky: Mnohí pacienti čelili trvalým poškodeniam, vrátane apatie, zmien osobnosti a kognitívnej poruchy.
• Zánik metódy: Postupne boli lobotómie nahradené revolučnejšími a bezpečnejšími terapiami, ako napríklad používaním trankvilizérov.

Rané experimenty a prvé úspechy

V roku 1935 neurofyziológ John Farquhar Fulton predstavil svetu šokujúce výskumy, v ktorých odstránenie čelných lalokov u šimpanzov viedlo k výraznému zníženiu frustrácie a úzkosti. Tento objav fascinoval Egasa Moniza, ktorý veril, že podobnou technikou by mohol vyliečiť ľudské mentálne choroby. Moniz teoretizoval, že odpojenie čelných lalokov od zvyšku mozgu môže odstrániť fixované negatívne myšlienky vyvolávajúce úzkosť či depresiu.

Rozšírenie, úspech a zrod lobotómie

Monizova procedúra známa ako prefrontálna lobotómia spočívala v prevŕtaní lebky a prerušení bielych vlakien spájajúcich prefrontálnu kôru s inými časťami mozgu. Napriek skepsii kolegov sa Moniz nevzdával a lobotomizoval 38 pacientov, pričom oslavoval svoju „úspešnosť“ zverejnením výsledkov, ktoré uvádzali ukončenie halucinácií a väčšiu mieru pokoja.

Eufória, cena a kritika

Spočiatku bola lobotómia oslavovaná ako úspech a Moniz bol ocenený Nobelovou cenou. Vo svetle neúplne pochopených psychických ochorení a absencie lepších liečebných metód bola lobotómia považovaná za sľubnú. Avšak, postupne sa objavovali tragické následky, ako tomu bolo v prípade Rosemaria Kennedyho, ktorá po zákroku utrpela trvalé poškodenie.

Freemanova transorbitálna lobotómia

Walter Freeman, nadšený z jednoduchosti procedúry, vyvinul transorbitálnu lobotómiu, ktorá využívala nástroj podobný ľadovému hríbu na prerazenie očnej jamky a prerušenie mozgových vlákien. Tento postup bol kontroverzný pre svoju očividnú brutalitu a ľahkú prístupnosť aj pre lekárov bez chirurgického výcviku.

Záver a dedičstvo lobotómie

S príchodom účinnejších liekov v 50. rokoch 20. storočia sa lobotómia postupne dostala do pozadia. Dnes sa považuje za mrazivú pripomienku toho, že vedecké pokroky potrebujú transparentnosť a jasné etické štandardy. História lobotómie nás varuje pred nepremyslenými intervenciami a poukazuje na význam humánneho prístupu k liečeniu mentálnych ochorení.

Odkazy a zdroje

Ďalšie čítanie a štúdie: - Kompletná lekcia od Jenell Johnson o lobotómii je dostupná na TED-Ed Lessons. - Rozšírený výskum o kontroverznej histórii lobotómie: Dig deeper.

Ako sa dejiny lobotómie zobrazuju na scénach filmov a literatúry, jej lekcie zostávajú trvalou pripomienkou potreby pokračovať v úsilí o humánne a efektívne terapeutické postupy.

Približne 40 gCO₂ bolo uvľnených do atmosféry a na chladenie sa spotrebovalo 0.20 l vody za účelom vygenerovania tohoto článku.