Armáda Antikrista
Ak dvaja používajú symboly, aby zvládli zložitosť sveta, nestačí sa pýtať, ktorý z nich znie presvedčivejšie. Treba sa pýtať, čo dokáže vyvrátiť jeho mapu a či z nej ešte vieme vystúpiť.
Tento text som neplánoval. Pôvodne som napísal celkom inú esej ako túto. Bola dlhá, pedantná a argumentačne takmer nepriestrelná. Peter Thiel napísal spolu so Samom Wolfem text o pápežovi a Antikristovi a ja som urobil to, čo robím vždy, keď niekto postaví priveľkú stavbu na niekoľkých tvrdeniach, začal som kontrolovať základy.
Peter Thiel
Esej, ktorú som pôvodne chcel len skontrolovať. Kontrola sa skončila otázkou, ktorú som musel položiť sebe.
Spustil som skupinu paralelných agentov s jediným zadaním: "Thiel ide proti fundamentu Biblie, nepoznáš dňa ani hodiny". Lúskali ju z rôznych strán. Jeden sledoval citácie, druhý hľadal kontext, tretí porovnával mier s mečom a pokoj a istotu s tým, čo Pavol naozaj píše, štvrtý sa pýtal, čo Ján označuje za ducha Antikrista. Mne zostali poznámky a horšia úloha: čítať, čo vrátili, a rozhodnúť, čo z toho je dôkaz a čo len sebavedomá veta. Medzi tvrdením, že nikto nepozná deň ani hodinu, a rozhodnutím, že jeden konkrétny človek v dvadsiatom storočí nejako pripomína postavu, ktorá nám má povedať, koľko je na hodinách dejín, sa totiž neskrýva jeden krok. Je tam priepasť a niekto ju musel prekročiť.
Bola to príjemná práca, najmä preto, že som bol na bezpečnej strane stola. Thiel mal metaforu. Ja som mal poznámky. Thiel mal Antikrista. Ja som mal kontext. Thiel mal znamenia času. Ja som mal verše pred a verše po.
Cítil som sa ako človek, ktorý prišiel na prednášku s poznámkami k textu, ktorý prednášajúci nikdy nedočítal.
A potom sa mi celá kritika pokazila jednou nepríjemnou myšlienkou.
S Petrom Thielom totiž zdieľam viac než len účes.
Jeho spôsob uvažovania sa až nebezpečne podobal môjmu. Jeho teológia mi bola cudzia, jeho politika ešte viac, jeho predstava človeka ma dráždila a jeho predstava toho, čo by sa malo robiť, keď sa svet začne lámať, ma dráždila najmenej. Podobná bola samotná operácia, ktorú s tým svetom robil.
Thiel používa eschatológiu, ja biológiu.
On si pred seba položí civilizáciu a vidí dejiny, posledné veci, Antikrista, súd, falošný mier a otázku, či sme sa už nepriblížili k času, v ktorom prestáva byť rozumné hovoriť iba o normálnom fungovaní spoločnosti.
Ja si pred seba položím tú istú civilizáciu a vidím organizmus: diferenciáciu, metabolizmus, spätnú väzbu, nervový systém, homeostázu, dospievanie. A otázku, či sa systém, ktorý sa naučil neuveriteľne rýchlo rásť, dokáže naučiť aj sám seba regulovať.
Obaja pritom pozeráme na podozrivo podobné veci.
Na technológiu, ktorá sa pohybuje rýchlejšie než inštitúcie, ktoré ju majú držať v medziach. Na spoločnosť, ktorá vyrobila toľko informácií, že ich už nikto nedokáže držať v jednej hlave. Na ľudí, ktorí prestávajú veriť inštitúciám, pretože im už nevedia vysvetliť, čo presne robia. Na peniaze, ktoré sa pohybujú cez svet rýchlejšie než politická zodpovednosť. Na vojnu, ktorá sa stále dokáže objaviť uprostred technickej civilizácie, ktorá si ešte včera myslela, že ju prerástla. Na stroje, ktoré píšu, hovoria, rozhodujú a čoraz častejšie vykonávajú činnosti, o ktorých sme si ešte nedávno mysleli, že patria do definície človeka.
Vidíme približne tie isté javy. Len sme si vybrali iné symboly, ktorými o nich budeme hovoriť. A symboly nie sú nevinné.
Keď svet pomenujem ako organizmus, začnem sa pýtať, kde má spätnú väzbu, čo je jeho metabolizmus, ktoré orgány si prestali rozumieť, čo sa stane, keď jedna časť rastie rýchlejšie než ostatné, a kde sa nachádza mechanizmus, ktorý vie povedať dosť. Keď svet pomenujem ako dejiny približujúce sa k Antikristovi, začnem hľadať znamenia, kandidátov, falošný pokoj, ľudí stojacich na správnej strane deja a ľudí, ktorí možno v dobrej viere pripravujú presne ten svet, pred ktorým má príbeh varovať.
V tomto zmysle som takmer dokonalým Thielovým Antikristom.
Som humanista. Som pacifista. Vojnu považujem za zlyhanie systému, a nie za očistnú silu dejín. Mier pre mňa nie je podozrivý stav, ktorým sa začína posledný podvod, ale jeden z najťažších technických a politických úspechov civilizácie. Myslím si, že veľké systémy potrebujú viac spätnej väzby, nie viac prorokov, že autorita potrebuje opravný mechanizmus a že spoločnosť, ktorá nevie priznať vlastnú chybu, sa skôr či neskôr rozbije na niečom, čo nikto nedokázal nahlas pomenovať.
Keby som sa vložil do Thielovho príbehu ako postava, neviem, či by som z neho vyšiel dobre. Možno ma jeho text dráždil práve preto, že som sa v ňom našiel.
Igor Šovčík
Anglický preklad tohoto textu
Mapa
Komplexita má jednu zvláštnu vlastnosť. Keď jej je málo, môžeme sa o nej rozprávať priamo. Keď jej je veľa, potrebujeme obrazy.
Žiadny človek dnes nerozumie civilizácii ako celku. To nie je urážka ľudskej inteligencie. Je to dôsledok nášho civilizačného úspechu.
Nikto nerozumie celej elektrickej sieti, celému finančnému systému, celej logistike polovodičov, všetkým vrstvám internetu, všetkým normám, ktoré držia pri živote nemocnicu, všetkým dodávateľom, ktorí musia ráno fungovať, aby som si večer mohol kúpiť kus chleba. Dokonca aj ľudia, ktorí jednotlivé časti týchto systémov riadia, často rozumejú len veľmi malému výseku.
Moderná civilizácia nie je stroj, pri ktorom jeden človek pozná výkres. Je to niečo, čo vzniká z miliónov lokálnych znalostí, pravidiel, improvizácií, opráv, protokolov, dohôd a návykov.
Keď sa na niečo také pozeráme, robíme to, čo ľudia robili vždy. Zmenšíme si to. Nie fyzicky, symbolicky. Povieme trh. Povieme štát. Povieme Západ. Povieme systém. Povieme elita. Povieme globalizácia. Povieme impérium. Povieme telo. Povieme Antikrist.
A zrazu sa s tým dá konečne pracovať. Symbol je kompresný algoritmus pre realitu.
Vyhodí väčšinu detailov a nechá tie, ktoré považuje za podstatné. Bez tejto kompresie by sme sa nepohli. Problém začína až vtedy, keď zabudneme, že sme niečo vyhodili.
Môj vlastný koniec sveta
Kedysi som veril, že komplexita ľudstvo jedného dňa dostihne ako neviditeľná stena. Nebola to úplne apokalyptická predstava. Neboli v nej jazdci, trúby ani šelmy. Bola technická. Možno aj preto som jej veril viac.
Predstavoval som si civilizáciu, ktorá vrství technológiu na technológiu, abstrakciu na abstrakciu, softvér na softvér, až sa jedného dňa dostane do bodu, keď síce všetko ešte funguje, ale už nikto nevie prečo.
Najobyčajnejšie zariadenie sa stane výsledkom dodávateľského reťazca rozprestretého cez niekoľko kontinentov. Jedna vrstva softvéru bude stáť na druhej, tá na tretej, tá na knižnici, ktorú pred desiatimi rokmi napísal človek, ktorého už nikto nevie nájsť. Banka nebude banka, ale spleť modelov, regulácií, dátových centier, zúčtovacích systémov a právnych fikcií. Štát nebude vedieť postaviť most bez firiem, ktoré nevedia vyrobiť oceľ bez strojov, ktoré nevedia fungovať bez čipov vyrábaných procesom, ktorému rozumie možno niekoľko tisíc ľudí na planéte.
A potom príde chyba. Nie veľká. Malá. Len na správnom mieste. A systém už nebude vedieť cúvnuť.
Táto predstava ma dlho fascinovala, pretože dávala zmysel. A možno stále čiastočne dáva. Len dnes viem, že biológia, ktorú som si vybral ako svoj jazyk, mi poskytuje aj dôvod pochybovať o vlastnej apokalypse.
Komplexita v živých systémoch totiž nerastie ako múr. Rastie ako drevo. Strom nepridáva vrstvy podľa plánu, ale podľa zaťaženia zosilní tam, kde ho ohýba vietor, a inde pridá len toľko, aby uniesol seba.
Vnútro kmeňa pritom už nežije, a predsa drží celý strom. A to, čo drevo tvorí, je tenká vrstva pod kôrou, ktorá o zvyšku kmeňa nevie nič. Strom nefunguje preto, že by mal centrálny výkres seba samého. Funguje preto, že nespočetné množstvo jeho častí reaguje lokálne.
Koža nepotrebuje filozofiu pečene. Pečeň nepotrebuje pochopiť oko. A oko nepotrebuje poznať chemický opis všetkých procesov v žalúdku, aby sme videli strom.
Komplexita sa môže hromadiť práve preto, že sa nemusí stále celá držať vo vedomí.
Jednotlivé vrstvy sa postupne zabalia do funkcií, ktoré už ďalšia vrstva nemusí znova pochopiť, staré riešenie sa stane prostredím pre nové a to, čo bolo kedysi problémom vyžadujúcim vedomú pozornosť, začne po čase jednoducho fungovať v pozadí. A niekedy, samozrejme, odumierajú. Len nie každý odumretý konár sa stane oporou. Niekedy po ňom zostane dutina, ktorú už nič nevyplní, a strom je o kus menší, hoci stojí ďalej. Organizmus niečo stratí. Civilizácia zabudne remeslo, opustí technológiu, prestane používať jazyk, zatvorí továreň, stratí inštitúciu a o dve generácie už nikto presne nevie, prečo tam kedysi bola.
Nepôsobí to pekne. Armagedon to však nie je.
Igor Šovčík
Rámec, z ktorého tu vychádzam a ktorý tu zároveň podrobujem kritike. Civilizácia ako organizmus je užitočná mapa, nie doslovný opis.
Tento obraz som pred časom rozvinul do väčšieho rámca, v ktorom civilizácia vystupuje ako organizmus s obehom, nervami a imunitou. Nechcem ho tu opakovať. Dôležité je, že aj on je mapa. A mapy treba skúšať.
V staršom texte som si všímal, ako sa z tej istej apokalyptickej logiky rodia bunkre, ostrovy a občianstva v tretej krajine. Nie je to dôkaz duševného stavu tých ľudí. Je to však zaujímavý vzorec správania. Človek, ktorý očakáva koniec, investuje do úniku, nie do štruktúry.
Igor Šovčík
Text o tom, ako sa z apokalyptickej logiky rodí únik pre vyvolených. Tu ho pripomínam ako vzorec správania, nie ako diagnózu konkrétnych ľudí.
Thielova hodina
Od Thiela sa stále neviem odtrhnúť úplne. Jeho text nie je hlúpy. Keby bol, nebolo by o čom písať.
Thiel veľmi dobre vie, že kresťanstvo má voči apokalyptickej horúčke vlastné poistky. Vie, že deň a hodinu nikto nepozná. Vie, že obrazy posledných vecí majú tendenciu vyliať sa z brehov. Vie, že medzi očakávaním konca a presvedčením, že človek pozná jeho harmonogram, existuje rozdiel. A predsa sa jeho text pohybuje stále bližšie k tomu, aby čitateľovi povedal, kde presne v príbehu stojí.
Nie je mojou úlohou hovoriť Cirkvi, koľko je hodín.
— Peter Thiel a Sam Wolfe, The Pope and the Antichrist
Nemusí povedať rok. Stačí postava. Ak označím človeka, ktorého projekt začne pripomínať Antikrista, už som niečo povedal o hodinách. Nepovedal som, že je 23:57. Povedal som, že už vidím postavu, ktorá sa objavuje v poslednom dejstve.
Každý, kto o Antikristovi premýšľa dostatočne dlho, nakoniec určí konkrétneho kandidáta.
— Peter Thiel a Sam Wolfe, The Pope and the Antichrist
To je elegantnejšie než dátum. A možno práve preto nebezpečnejšie.
Tu stojí moja faktická výhrada. Prvý Jánov list ponúka pri Antikristovi pomerne konkrétne kritérium. Je viazané na Krista, na vtelenie, na to, čo človek vyznáva o Ježišovi. Thielov text však postupne presunie ťažisko k mieru, univerzalizmu a projektu, ktorý chce spojiť ľudstvo. To nie je malý posun. To je chvíľa, keď mapa začne meniť územie.
Tak ako Antikrist, ktorého heslom je »pokoj a istota« (1 Sol 5,3), aj Küngov Weltethos mieril k svetovému mieru.
— Peter Thiel a Sam Wolfe, The Pope and the Antichrist
Podobne je to s Pavlovým pokojom a istotou. V kontexte nejde o zahraničnú politiku. Pavol neopisuje konferenciu OSN. Opisuje človeka, ktorého deň zastihne nepripraveného, pretože sa domnieval, že všetko je v poriadku. Pokoj a istota sú tam sebauspokojenie. Ak z nich urobíme politický program, už nepoužívame text ako kritérium. Používame vlastný príbeh na výber toho, čo v texte uvidíme.
A tu som pôvodne končil. Tu prichádzala moja veľká veta. Thiel si vyrobil symbolický systém, ktorý dokáže pohltiť komplexitu sveta a potom ju vydávať späť za znamenie.
Lenže v tej chvíli som musel položiť tú istú otázku sebe. Čo presne robím, keď poviem, že civilizácia dospieva?
Puberta
Slovo puberta je možno menej desivé než Antikrist. Ale z hľadiska poznania môže robiť rovnakú prácu.
Ak poviem, že civilizácia je v puberte, zrazu sa veľa vecí začne skladať. Explozívny rast. Riskovanie. Preceňovanie vlastných schopností. Konflikty. Sexuálna energia preložená do expanzie, súťaženia, kolonizácie, výroby, zrýchľovania. Neschopnosť dobre regulovať nové schopnosti. Veľké telo a stále nedospelé mechanizmy sebakontroly.
Je to podľa mňa krásny obraz. A práve preto si naň musíme dávať pozor. Krásny obraz odpovedá ešte predtým, než sa stihneme opýtať otázku.
Keď sa potom objaví umelá inteligencia, môžem povedať: samozrejme, nervový systém sa zahusťuje. Keď sa objaví globalizácia: samozrejme, orgány sa prepájajú. Keď rastie regulácia: samozrejme, prichádza homeostáza. Keď regulácia zlyhá: samozrejme, organizmus ešte nedospel. Keď sa spoločnosť fragmentuje: samozrejme, diferenciácia. Keď sa integruje: samozrejme, koordinácia.
Ak dokáže môj obraz vysvetliť každý možný výsledok, potom nevysvetľuje nič. Len rozpráva.
A tu chcem byť k svojim textom tvrdší ako k Thielovi. Nestačí povedať, že môj symbol je vedeckejší, pretože používa slová z biológie. Biologické slovo sa môže stať rovnakou mágiou ako teologické.
Homeostáza môže byť len sofistikovanejší výraz pre predstavu poriadku, ktorý sa mi páči. Imunitný systém môže byť veľmi nebezpečná metafora v momente, keď niekto začne rozhodovať, kto je infekcia. Choroba spoločnosti je jedna z tých viet, po ktorých by mal človek vždy spozornieť. Pretože organizmus sa choroby zbavuje. A spoločnosť je plná ľudí.
Z biológie nevyplýva politika. Zo skutočnosti, že telo potrebuje hranice, nevyplýva, kto ich smie určovať. Zo skutočnosti, že bunka môže ohroziť organizmus, nevyplýva, že štát smie niekoho pomenovať ako rakovinu. Zo skutočnosti, že systém potrebuje spätnú väzbu, nevyplýva, kto má právo nastaviť cieľovú hodnotu.
Práve tam sa musí moja metafora zastaviť, práve preto, že je to len metafora.
Dve budúcnosti
Možno je teda skutočný rozdiel medzi mnou a Thielom menší, než som si na začiatku myslel, ale zároveň dôležitejší. Nie je to rozdiel medzi človekom, ktorý používa symboly, a človekom, ktorý vidí realitu. Taký rozdiel neexistuje. Obaja používame mapy. Rozdiel je možno v tom, akú budúcnosť mapa dovolí.
Thielova budúcnosť má gravitačné centrum. Koniec. Čím viac sa k nemu dejiny približujú, tým viac dostávajú jednotlivé udalosti význam podľa neho. To, čo dnes vyzerá ako mier, môže byť predohrou posledného podvodu. To, čo vyzerá ako univerzálna etika, môže byť ideologickou infraštruktúrou niečoho oveľa väčšieho. To, čo sa javí ako normálna kríza inštitúcií, môže byť znamením času.
A ak je koniec naozaj blízko, prítomnosť sa nevyhnutne zmenší. Dlhé projekty začnú vyzerať trochu smiešne. Budovať inštitúciu na sto rokov je zvláštna investícia, ak si myslím, že dejiny vstupujú do posledného dejstva.
Ja takú istotu nemám. A čím som starší, tým menej ju chcem.
Moja predstava civilizácie kedysi tiež smerovala k pomerne jasnému vývojovému oblúku. Dieťa. Puberta. Dospelosť. Homeostáza. Možno ešte reprodukcia. Mitóza. Civilizácia, ktorá sa raz rozšíri mimo svojho pôvodného prostredia.
Dnes by som tie slová stále použil. Len už nie ako harmonogram. Sú to otázky. Nie odpovede.
Možno civilizácia nikdy nedospeje. Možno slovo dospelosť vôbec nemá pri civilizácii zmysel. Možno bude ďalších tisíc rokov striedať obdobia integrácie a rozpadu. Možno sa niektoré jej časti stanú stabilnejšími a iné sa budú stále správať ako tínedžer s prístupom k jadrovému arzenálu. Možno biologická analógia zlyhá presne tam, kde sa stane najzaujímavejšou.
To všetko musí zostať možné. Inak som si nenapísal model, ale zjavenie.
Armáda
Slovo Antikrist je fantastický politický nástroj, pretože nemá neutrálne miesto. Nikto nechce byť na jeho strane. A to je dôvod, prečo sa oplatí skúsiť sa na chvíľu postaviť presne tam.
Thielovu kategóriu prijímať nechcem. Chcem vidieť, čo sa stane, keď dovolím jeho mape, aby označila mňa.
Ak je podozrivý človek, ktorý verí v mier, som podozrivý. Ak je podozrivý človek, ktorý verí v globálnu koordináciu pri problémoch, ktoré prekračujú hranice štátov, som podozrivý. Ak je podozrivý človek, ktorý si myslí, že civilizácia môže vytvárať všeobecnejšie pravidlá spolužitia bez toho, aby tým zrušila všetky lokálne identity, som podozrivý. Ak je podozrivý človek, ktorý chce znižovať pravdepodobnosť vojny technickými, právnymi a politickými mechanizmami, potom ma pokojne zapíšte.
Armáda Antikrista bude zrejme dosť veľká.
Lenže potom si môžem vytvoriť vlastnú armádu. V mojom biologickom príbehu by bol Thiel človekom, ktorý zamieňa stresový signál za normálny stav organizmu. Kortizolom civilizácie. Človekom, ktorý zvyšuje citlivosť na hrozbu a potom v každom pohybe systému vidí potvrdenie, že hrozba bola správne identifikovaná.
Znie to múdro. A je to presne rovnaký trik. Preto ho nechcem urobiť. Thiel nie je symptóm len preto, že moja metafora má slovo symptóm. Nie je choroba. Nie je patologická bunka. Nie je porucha nervového systému. Je človek, ktorý sa pozerá na svet cez určitý obraz. Rovnako ako ja.
To je pre mňa dnes asi najťažšia časť celého problému. Ak chcem od druhého človeka, aby neprenášal metaforu na moje čelo ako diagnózu, musím byť ochotný neurobiť to isté.
Fakt
To neznamená, že všetky mapy sú rovnaké. Relativizmus je pohodlný únik a ja mu ho nechcem darovať. Ak poviem, že existuje viac spôsobov, ako sa pozerať na svet, neznamená to, že každý spôsob rovnako dobre zodpovedá tomu, čo sa vo svete deje.
Thielov výklad môžem položiť vedľa textov, o ktoré sa opiera. Môžem sa opýtať, či pokoj a istota znamená to, čo z neho potrebuje. Môžem sa opýtať, či Jánovo kritérium Antikrista naozaj smeruje k tomu, kam ho presúva. Môžem sa opýtať, čo presne znamená, keď text síce odmieta určovať deň a hodinu, ale začne identifikovať postavy posledného dejstva.
A rovnakú povinnosť mám voči sebe. Ak hovorím o spätnej väzbe, musím vedieť ukázať, čo považujem za spätnú väzbu. Ak hovorím o krehkosti systému, musím vedieť povedať, ako by vyzeral systém, ktorý krehký nie je. Ak tvrdím, že centralizované riadenie zlyháva pri dostatočne komplexnom prostredí, musím pripustiť situáciu, v ktorej centralizovaný systém funguje lepšie. Ak hovorím o homeostáze, nesmiem ju používať ako vznešený názov pre každú politiku, ktorú mám rád.
Inak je medzi nami rozdiel len v ikonografii. Jeden z nás má Zjavenie. Druhý učebnicu fyziológie.
Čo teda ostáva
Ostáva možno oveľa menej veľkolepá myšlienka. A preto jej dnes verím o niečo viac.
Nemyslím si, že úlohou verejného myslenia je nájsť poslednú metaforu. Takú, ktorá konečne vysvetlí všetko. Možno je úlohou vytvárať metafory, z ktorých sa dá vystúpiť. Mapy s okrajom. Modely, ktoré obsahujú miesto, na ktorom je napísané: odtiaľto už neviem. Príbehy, ktoré nezískajú právo vládnuť iba preto, že sú krásne.
To je možno jediná transparentnosť, ktorú dnes dokážem ponúknuť aj pri svojom vlastnom modeli. Civilizácia ako organizmus nie je civilizácia. Je to spôsob, ako sa na ňu chvíľu pozerať. Niekedy veľmi užitočný. Niekedy zvádzajúci.
Keď funguje, umožní mi všimnúť si spätnú väzbu, distribúciu informácií, lokálnu autonómiu, potrebu regulácie a problém systému, ktorý optimalizuje jednu metriku, až kým nezničí cieľ, ktorý mala zastupovať. Keď prestane fungovať, musím ju vedieť odložiť. A ak ju neviem odložiť, nie je to model. Je to viera.
Možno má Thiel pravdu v jednej zásadnej veci. Dejiny naozaj majú koniec. Minimálne pre každého z nás. Ja svoj deň ani hodinu nepoznám.
Neviem ani deň a hodinu civilizácie. Neviem, či ľudstvo o tisíc rokov ešte bude existovať, či sa rozšíri mimo Zeme, či sa rozpadne na množstvo oddelených vetiev alebo či bude dvadsiate prvé storočie neskôr vyzerať ako zvláštna krátka epizóda medzi dvoma oveľa pokojnejšími obdobiami.
A dnes mi táto nevedomosť nepripadá ako problém, ktorý treba odstrániť. Je to podmienka zodpovednosti.
Ak nepoznám poslednú kapitolu, musím sa správať, akoby ďalšia kapitola mala existovať. Musím stavať dom, ktorý možno bude používať niekto po mne. Musím opravovať inštitúciu, hoci sa možno raz aj tak rozpadne. Musím sa snažiť o mier, hoci nikdy nebude definitívny. Musím investovať do školy, nemocnice, siete, suseda a mesta, hoci nič z toho nie je večné. Práve preto, že nepoznám koniec.
Tu sa nakoniec môj biologický obraz stretáva s biblickým. Organizmus nevie dátum svojej smrti. A predsa žije. Bunka sa nediferencuje preto, že dostala záruku večnosti. Strom nerastie preto, že mu niekto sľúbil nekonečné leto. Život robí zvláštnu vec. Buduje do budúcnosti, ktorú nemá zaručenú.
Možno je to všetko, čo od civilizácie potrebujem. Nie víziu poslednej hodiny. Schopnosť správať sa tak, aby po nás ešte stále malo zmysel niečo opravovať.
A keby toto bola armáda Antikrista, potom v nej asi zostanem. Nie proti Bohu. Nie proti viere. Nie proti ľuďom, ktorí očakávajú koniec. Len proti pokušeniu myslieť si, že keď sme našli dostatočne silný symbol, dostali sme spolu s ním aj poslednú kapitolu.
Koniec môže existovať. Nemusí byť naším pracovným nástrojom.
A možno práve človek, ktorý často nevie, koľko je hodín, má najlepší dôvod postarať sa o to, aby zajtra ráno hodiny stále fungovali.
Komentáre ()