Apači: Skutočný príbeh zrady, genocídy a prežitia

Príbeh Geronima pozná takmer každý, no skutočná história Apačov je oveľa komplexnejšia, tragickejšia a zároveň inšpiratívnejšia, než si mnohí z nás uvedomujú. Nejde len o príbeh vojny a vzdoru, ale aj o unikátnu kultúru, spoločenské usporiadanie a neuveriteľnú odolnosť tvárou v tvár systematickej genocíde. Vďaka prednáške historika Dr. Roya Casagrandu sa môžeme ponoriť hlbšie do sveta ľudí, ktorých meno sa stalo synonymom neústupnosti, no ktorých skutočný príbeh bol desaťročia prekrytý mýtmi a propagandou.

Kľúčové poznatky

• Unikátna spoločnosť: Apači mali matrilineárnu a matrilokálnu spoločnosť, kde sa dedičstvo a rodová línia odvíjali od matky a ženy mali významné postavenie.
• Nájazdníctvo ako ekonomika: Ich nájazdy neboli aktom vojny, ale premyslenou ekonomickou stratégiou na získavanie zdrojov v nehostinnom prostredí. Do skutočnej vojny vstupovali len neochotne.
• Storočia zrád: Dejiny Apačov sú lemované neustálymi zradami zo strany španielskych, mexických a napokon amerických kolonizátorov, od falošných mierových dohôd až po vraždy vodcov pod zámienkou rokovania.
• Systematická genocída: Mexická vláda v roku 1835 vypísala odmeny za apačské skalpy, čím spustila vlnu násilia. Americká armáda neskôr pokračovala v politike vyhladzovania, ktorá zdecimovala populáciu Apačov až o 80 %.
• Posledný vzdor a kolektívny trest: Po kapitulácii Geronimovej malej skupiny v roku 1886 americká vláda potrestala všetkých Apačov z kmeňa Chiricahua – vrátane tých, ktorí s vládou spolupracovali ako zvedovia. Všetci boli označení za vojnových zajatcov.
• Neuveriteľná odolnosť: Napriek 27 rokom v zajatí, chorobám a nútenej asimilácii detí si Apači dokázali zachovať svoju identitu a prežiť ako národ.

Kto vlastne boli Apači? Spoločnosť a prežitie

Predstava o Apačoch ako o divokých bojovníkoch je hlboko zakorenený mýtus. V skutočnosti bola ich spoločnosť mimoriadne organizovaná a prispôsobená drsným podmienkam amerického Juhozápadu, kam prišli z územia dnešnej Kanady približne pred 600 rokmi. Ich systém bol matrilineárny – pôvod sa odvodzoval od matky – a matrilokálny, čo znamená, že muž sa po svadbe sťahoval k rodine svojej ženy. Ženy vlastnili majetok a mali v komunite silné slovo.

Ich duchovný život sa sústredil okolo monoteistického boha menom Usen a horských duchov Gan. Život v nehostinnom prostredí ich prinútil vyvinúť systém nájazdov na susedné kmene a neskôr na osadníkov. Dr. Casagranda zdôrazňuje kľúčový rozdiel: nájazd (raiding) bol ekonomickou aktivitou, spôsobom, ako získať kone, jedlo či iné zdroje. Vojna (warfare) bola niečím úplne iným – aktom, do ktorého sa púšťali len zriedka a s veľkou neochotou, zvyčajne ako odpoveď na priamy útok.

Storočia konfliktu a zrád

Kontakt s kolonizátormi bol od začiatku poznačený násilím. Španieli a neskôr Mexičania sa snažili ovládnuť ich územie, najmä po objavení bohatých nálezísk medi okolo roku 1800. Brutalita dosiahla nový vrchol v roku 1835, keď mexická vláda začala vyplácať odmeny za apačské skalpy. Táto politika viedla k masakru skupiny Apačov americkými lovcami v roku 1837, čo vynieslo na čelo odporu jedného z najväčších vodcov – Mangasa Coloradasa.

Po mexicko-americkej vojne sa územie Apačov stalo súčasťou USA. Napätie eskalovalo v roku 1861, keď americký poručík neprávom obvinil vodcu Cochisa z únosu. Tento incident, založený na nedorozumení, spustil desaťročnú vojnu, ktorá bola pre Apačov zničujúca. Jej súčasťou bola aj zákerná vražda Mangasa Coloradasa v roku 1863, ktorého americkí vojaci zajali pod zámienkou mierových rokovaní, mučili ho a nakoniec zabili.

Geronimo, generál Crook a posledný vzdor

Po rokoch vyčerpávajúcich bojov bola v roku 1872 uzavretá mierová zmluva a pre Apačov z kmeňa Chiricahua bola vytvorená rezervácia v ich domovine. Sľuby americkej vlády o zásobovaní sa však nenaplnili a v roku 1876 bola rezervácia zrušená. Apačov násilne presunuli do nehostinnej rezervácie San Carlos, čo vyvolalo novú vlnu odporu pod vedením postáv ako Geronimo a Victorio.

Na potlačenie tohto odporu bol povolaný generál George Crook, ktorý prišiel s revolučnou taktikou – najal si iných Apačov ako zvedov. Títo zvedovia poznali terén a taktiku svojich krajanov lepšie než ktokoľvek iný. Crookovi sa podarilo Geronima presvedčiť, aby sa dočasne vzdal.

Po Geronimovom ďalšom úteku však Crooka nahradil generál Nelson Miles, ktorý proti malej skupine pozostávajúcej z niekoľkých desiatok mužov, žien a detí nasadil 5000 vojakov. Po neúnavnom prenasledovaní sa Geronimo v roku 1886 definitívne vzdal. Dôvodom bol sľub, že jeho ľud bude môcť opäť žiť v Arizone.

To, čo nasledovalo, bola najväčšia zrada zo všetkých. Americká vláda nedodržala slovo. Namiesto návratu domov boli Geronimova skupina, všetci mierumilovní Apači z kmeňa Chiricahua a dokonca aj tí Apači, ktorí verne slúžili ako zvedovia americkej armáde, spoločne naložení do vlakov a odvezení ako vojnoví zajatci.

Cesta k prežitiu

Nasledovalo 27 rokov pekla. Boli väznení v neľudských podmienkach na Floride a v Alabame, kde ich kosili choroby. Ich deti im boli násilne odobraté a poslané do internátnej školy v Pensylvánii, kde takmer tretina z nich zomrela. Až v roku 1913 boli Apači z kmeňa Chiricahua konečne prepustení zo statusu vojnových zajatcov. Časť z nich zostala v Oklahome, no väčšina prijala ponuku presťahovať sa do rezervácie Mescalero v Novom Mexiku, kde sa spojili s inými apačskými kmeňmi a dodnes tam žijú ich potomkovia.

Zamyslenie na záver: Lekcia z minulosti

Príbeh Apačov, ako ho podáva Dr. Casagranda, je silnou lekciou z minulosti, ktorá rezonuje aj dnes. Ukazuje, ako sa z ekonomicky motivovaných nájazdov stal boj o holé prežitie v dôsledku vonkajšieho tlaku. Je to príbeh o neuveriteľnej odolnosti tvárou v tvár systematickému úsiliu o vyhladenie. Pripomína nám, že za mýtmi o „divokom západe“ sa skrývajú skutočné ľudské osudy, porušené sľuby a politika genocídy. Dejiny Apačov nie sú len o Geronimovi; sú o prežití celého národa, ktorý napriek všetkému odmietol zmiznúť.

Zdrojom informácií pre tento článok bola prednáška „Who were the Apache?“ od Dr. Roya Casagrandu, ktorá je súčasťou série „Lessons from the Past“ v spolupráci s Museum of the Future.

Približne 311 gCO₂ bolo uvoľnených do atmosféry a na chladenie sa spotrebovalo 1.56 l vody za účelom vygenerovania tohoto článku.