AI generované obrázky – revolúcia vizuálu alebo len kolektívny gýč?

Na internete, v reklamách aj na sociálnych sieťach nás čoraz častejšie oslovujú obrázky vytvorené umelou inteligenciou. Sú často technicky dokonalé, sýte farbami a na prvý pohľad pôsobivé. No napriek svojmu čaru im niečo podstatné chýba. Mnohí tvorcovia a kritici totiž upozorňujú, že každý AI generovaný obrázok je v jadre gýč – esteticky príťažlivý výstup, ktorý však postráda autentickú hĺbku. Prečo? Pretože tieto vizuály vznikajú ako syntéza najčastejších stereotypov krásy naučených z miliárd existujúcich obrázkov. Model umelej inteligencie vždy uprednostní najpravdepodobnejšiu kombináciu prvkov, ktorá sa v minulosti osvedčila ako „pekná“ alebo „lajkovaná“. Výsledkom je síce efektný, no štatisticky priemerný obraz – kompromis kolektívneho vkusu, v ktorom niet miesta pre odvážne či osobité prvky. AI tak generuje vizuálny priemer: obrázky bezpečne sa držiace zaužívaných šablón, ktoré neurazia, ale ani hlbšie neoslovia.

Tento článok rozoberá, prečo sú AI obrázky inherentne gýčové a aké riziká to môže priniesť pre našu vizuálnu kultúru. Pozrieme sa na to, ako umelá inteligencia tvorí diela bez kontextu a pamäti, prečo im chýba konflikt a emócia, a prečo aj ten najbanálnejší ľudský gýč môže mať väčšiu umeleckú hodnotu než strojom generovaný obraz. Zároveň sa zamyslíme nad tým, ako masové rozšírenie týchto sterilných vizuálov vplýva na naše vnímanie estetiky a či by nadvláda „AI gýča” mohla paradoxne vyvolať hlad po skutočne ľudskom, nedokonalom umení.

Kľúčové poznatky

• AI generované obrazy vznikajú ako priemer – model kombinuje najčastejšie vizuálne prvky a stereotypy, ktoré ľudia považujú za pekné. Výsledok je bezpečne pôsobivý, no nie originálny či osobný.
• Chýba riziko a hĺbka: Umelá inteligencia eliminuje kreatívne riziko – netvorí nič kontroverzné ani autenticky nové. Estetické napätie a symbolická hĺbka sú potlačené, takže dielo pôsobí plytko.
• Kýč podľa Kunderu: Spisovateľ Milan Kundera definuje gýč ako umenie, ktoré zámerne popiera všetko nepríjemné – bolesť, smrť či utrpenie. AI výtvory túto vlastnosť spĺňajú, zobrazujú krásu odtrhnutú od reality a negatívnych emócií.
• Ľudský vs. strojový gýč: Aj najgýčovejšie ľudské dielo (napr. notoricky známa maľba psov hrajúcich poker) má autora, úmysel a kontext. AI gýč je sterilnejší – nemá v sebe ani naivitu, ani humor, len chladnú efektívnosť vzorca. Je to gýč bez „nervových zakončení”, bez citu.
• Zaplavenie vizuálneho sveta: AI generované obrázky sa masovo šíria v reklamných vizuáloch, marketingu a na sociálnych sieťach. Ako ich pribúda, otupuje sa citlivosť nášho oka – zvykáme si na obrazy bez pamäti a príbehu, na krásu, ktorá nepoznala stratu.
• Riziko regresie vkusu: Ak slepo prijmeme všadeprítomný „AI dizajn” ako dostačujúci, naša vizuálna kultúra môže zakrnieť či regresovať. Nebezpečenstvo netkvie v technológii samotnej, ale v tom, že nám postačí povrchná estetika namiesto skutočného umenia.
• Výzva a nádej do budúcna: Uvedomenie, že AI výstup je vždy gýč, je prvým krokom. Môžeme ho využiť ako nástroj či recesiu, ale pravá tvorba začína tam, kde stroj končí – pri ľudskom konflikte, pamäti, irónii a omyle. Paradoxne sa tak môže zvýšiť dopyt po umení s ľudským dotykom, po dielach nesúcich nedokonalosť a autenticitu autora.

AI ako tvorca priemernosti: prečo sú generované obrázky gýčové

Každé AI generované dielo vzniká na základe príkazu (promptu), ktorým používateľ opíše, čo chce vidieť. Následne neurónový model prehľadá svoje miliardy parametrov (natrénovaných na ohromných databázach obrázkov) a vygeneruje výsledok, ktorý najviac zodpovedá zadaným kritériám. Dôležité je, že model nevyberá náhodný ani originálny výstup – naopak, uprednostňuje ten „najpravdepodobnejší” podľa štatistiky naučených vzorov. Inými slovami, AI poskladá obraz z prvkov, ktoré sa v minulosti osvedčili ako esteticky príťažlivé pre veľkú skupinu ľudí. Či ide o kompozíciu západu slnka nad horami, alebo portrét krásnej tváre, model poskladá to, čo už milióny pred ním považovali za krásne.

Takýto prístup však znamená, že nedostaneme nič výstredné ani hlboko osobné. AI nevie vedome riskovať či prekračovať hranice – generuje to, čo široké publikum pravdepodobne ocení. Výsledkom je teda dielo bez prekvapenia, ktoré „hrá na istotu“. Hoci môže vyzerať úchvatne, je to kompilát známych motívov. V podstate ide o syntézu kolektívneho gýča – umelá inteligencia zmieša dokopy najobľúbenejšie farby, svetlá, kompozície a motívy do jedného „dokonalého“ obrazu, ktorý však pôsobí až príliš povedom a formulaicky. Je to krása podľa šablóny, ktorá sa nám možno na prvý pohľad páči, no nič nové v nás nezanechá. Estetické riziko bolo eliminované, konflikt či originalita sa nekonajú. AI tvorba tak napĺňa definíciu gýča – je líbivá, avšak plochá a bezpečná.

Keď estetika popiera hĺbku: gýč a umelá inteligencia

Pojem gýč sa v umení zvykne spájať s povrchnou krásou bez obsahu. Milan Kundera opisuje gýč ako estetiku, ktorá vylučuje zo svojho obrazu všetko nepríjemné a neželané. Doslova hovorí, že „gýč je absolútne popretie hovna”, teda popiera všetko nečisté, škaredé či bolestné. V gýči má všetko vyvolávať súhlasný úsmev, nič nesmie vyrušiť sladký dojem. Typickým príkladom sú napríklad sentimentálne obrázky, ktoré zobrazujú ideálny svet bez konfliktu – usmievavé deti s balónikmi, gýčové západy slnka, anjelici a podobne. Takéto diela zámerne ignorujú realitu bolesti, smrti, trápenia, aby divákovi nič „nekazilo” náladu.

AI generované obrazy majú k tejto estetike veľmi blízko. Prečo AI tvorba nedokáže byť skutočne krásna v umeleckom zmysle? Pretože pravá krása často vyrastá z kontrastu – zo zvládnutého napätia medzi svetlom a temnotou, z autentickej emócie, ktorá zahrňuje aj bolesť či neistotu. Umelá inteligencia nič také nepozná. Nevie, čo je utrpenie, čo je smrť, čo je zložitý príbeh ľudskej existencie. Preto tieto prvky nevie vniesť do svojho diela – vygeneruje len vizuálnu príťažlivosť vyčistenú od nepríjemností. Zábery z AI generátorov sú akoby zakonzervované v ideálnej bublinke: krásne tváre bez chybičky, scenérie ako z rozprávky, všetko úhľadné a lesklé. Je to forma bez drámy, význam bez pamäti. Obraz možno lahodí oku, ale nič v ňom nepripomína skutočný život so všetkými jeho vrstvami. Z toho dôvodu možno AI výstupy označiť za inherentne gýčové – nie preto, že by boli vyslovene škaredé, ale preto, že nie sú schopné byť skutočne krásne v zmysle pravdivého umeleckého výrazu. Chýba im totiž rozmer pravdy a úprimnosti, ktorý krásu povyšuje nad obyčajnú ozdobu.

Ľudský vs. strojový gýč: prečo má aj „Dogs Playing Poker“ dušu

Obraz „A Friend in Need“ (1903) od Cassia M. Coolidgea zo série Dogs Playing Poker je často označovaný za príklad trivializujúceho gýča. Napriek svojej banalite však toto dielo nesie pečať konkrétneho autora, doby a zámeru – čo mu paradoxne dodáva istú autentickosť.

Ak sa povie gýč, mnohým napadne práve notoricky známa séria obrazov „Dogs Playing Poker“ od amerického maliara Cassia M. Coolidgea. Partia psov sediacich za stolom a hrajúcich karty – motív taký prostoduchý a komický, že sa stal symbolom gýča v umení. Toto dielo je nepochybne banálne a klišé, vzniklo pôvodne ako reklama na cigary. Napriek tomu má svoj príbeh, kontext a autora, ktorý ho s istým úmyslom namaľoval. Je to ľudský gýč – možno trápny či prehnane sentimentálny, ale stále je v ňom prítomný ľudský prvok. Cítiť z neho dobu začiatku 20. storočia, humor a nadsázku autora, ktorý vedome zobrazil psy ako karikaturu ľudských hráčov pokru. Aj ten najgýčovejší ľudský výtvor tak má určitú identitu – nesie stopy omylov, nevkusu či naivity konkrétneho človeka.

AI gýč je iný. Keď umelá inteligencia vygeneruje obraz psa hrajúceho poker, robí to bez akéhokoľvek zmyslu pre humor či kontext – jednoducho preto, lebo sme jej zadali takú požiadavku a ona poskladala pravdepodobný výsledok. Chýba tu autor, chýba zámer, chýba akákoľvek ľudská emócia. AI obraz môže naoko vyzerať podobne dobre (či dokonca technicky lepšie) ako Coolidgeova maľba, no je to len prázdna imitácia. Nie je v ňom ani úprimná naivita ľudského gýča, ani „pokleslé”, ale úmyselné umelecké rozhodnutie. Strojový gýč nie je ani nevedome smiešny, ani úprimne sentimentálny – je len efektívny. Práve táto chladná efektívnosť ho zbavuje kultúrnej dôležitosti. Ťažko sa nadchnúť či pohoršiť nad dielom, ktoré vzniklo bez prežitku a citu. AI gýč je gýč bez nervových zakončení – reaguje na podnety, no sám nič necíti. A preto hoci môže zapôsobiť na zrak, nedokáže sa dotknúť srdca tak ako hoci aj gýčovitý, no ľudský výtvor.

Všadeprítomné AI obrázky a otupovanie nášho vkusu

AI generované vizuály sa stali novým módnym trendom v oblasti dizajnu, marketingu a médií. Reklamné agentúry a značky ich čoraz častejšie využívajú – sú lacné, rýchlo dostupné a vedia okamžite zaujať pozornosť. Na sociálnych sieťach sa hemžia príspevky s dokonalými AI ilustráciami a pozadia webstránok či billboardy s vizuálmi, ktoré nikdy neuzreli svetlo fotoaparátu, no napriek tomu vyzerajú reálne. Spočiatku bolo publikum ohromené: AI obrázky prinášali čosi nové a futuristické. Lenže ako sa množia a zaplavujú náš každodenný vizuálny priestor, nastáva posun v našom vnímaní.

Čím viac takýchto syntetických obrazov vidíme, tým viac si zvykáme na ich estetiku bez príbehu. Naše kultúrne „oko” môže postupne stratiť citlivosť – prestaneme vyžadovať od obrazov, aby v sebe mali vrstvu významu či pravdivosti. Zvykáme si na obraz bez pamäti, ktorý nevznikol v realite ani neodráža skutočnú udalosť či emóciu. Zvykáme si na krásu, ktorá nepoznala stratu – teda na estetiku odtrhnutú od akéhokoľvek životného prežitku. Takéto obrazy sú síce pekné, ale nič nám nehovoria. Ak tento trend prijmeme bez kritiky, hrozí, že nastane vizuálna evolučná regresia: namiesto posúvania hraníc vizuálneho umenia sa vrátime o krok späť, k lacno efektným, no prázdnym obrazom.

Netreba však viniť samotnú technológiu – problém je skôr v tom, ako ľahko sme ochotní uspokojiť sa s tým, čo je „postačujúce”. Ak reklamná kampaň použije generický AI obrázok, ktorý nikoho neurazí, ale ani nenadchne, a publikum ho aj tak prijme, vyšle sa tým signál, že originalita nie je potrebná. Postupne by tak mohli miznúť odvážnejšie vizuálne počiny, ktoré by inak posúvali náš vkus a estetické vnímanie. Uniformita AI obsahu môže priviesť kultúru do stavu, kde dominujú klišé a publikum ich ani nevníma ako problém. Stratíme schopnosť rozlišovať, či obraz vytvoril človek s víziou, alebo ho poskladal algoritmus bez duše. Ako varujú odborníci, ľudia môžu mať menej hlboké spojenie s dielami, o ktorých vedia, že ich vytvoril stroj – a ak si na takú „bezduchú“ estetiku navykneme, náš celkový zážitok z vizuálneho umenia ochudobnie.

Záver a odporúčania: Čo ďalej v ére „AI gýča“?

Neznamená to, že by sme mali umelú inteligenciu v tvorbe úplne zavrhnúť. Technológia sama o sebe je neutralný nástroj – dokáže generovať úžasné veci, ak ju správne používame. Kľúčové však je uvedomiť si jej limity a neprijímať strojové výstupy slepo ako plnohodnotnú náhradu ľudskej kreativity. Každý AI generovaný obraz vnímame s vedomím, že ide o produkt štatistických vzorcov, nie o originálny umelecký počin. Tento kritický odstup nám umožní využiť AI tvorbu napríklad ako pomôcku či východisko – ako médium alebo ironický prvok, nie ako cieľovú kvalitu. Ak napríklad grafik použije AI obrázok, mal by zvážiť, čím do neho vniesť svoj vlastný hlas – či už následnou úpravou, alebo kontextom, ktorý dodá dielu význam. Pre publikum zas platí výzva zachovať si náročnosť a citlivosť: pýtať sa, čo nám daný vizuál hovorí a či v ňom cítiť tvorivý zámer, alebo je to len digitálna atrapa.

Dlhodobo môže práve záplava generických obrázkov vyvolať aj zaujímavú protireakciu. Možno zistíme, že si opäť viac ceníme ručnú prácu, originál, ľudský dotyk. Tak ako v hudbe mnohí ľudia v ére dokonalej digitálnej produkcie siahajú po analógových platniach pre ich teplejší, autentickejší zvuk, aj vo vizuálnom umení môže narastať dopyt po niečom, čo vytvoril človek – aj s chybičkami, ale úprimne. Kreativita sa totiž rodí z ľudskosti. Zo schopnosti prežiť a transformovať zážitok (príjemný či bolestný) do umeleckej formy. Toto žiadna umelá inteligencia zatiaľ nedokáže. Pravá tvorba začína tam, kde stroj končí – v konflikte, pamäti, irónii a omyle.

Preto by éra „AI gýča“ mohla poslúžiť ako pripomienka, čo je naozaj hodnotné. Nenechajme sa uniesť lesklou povrchnosťou generovaných obrázkov do tej miery, že zabudneme na kúzlo ľudskej tvorivosti. Skutočné umenie, hoci nie vždy dokonalé, v sebe nesie dotyk človeka – a ten je nenahraditeľný. Udržujme pri živote kritické oko aj chuť hľadať v obrazoch viac než len prvoplánovú krásu. Lebo práve napätie medzi krásou a pravdou je to, čo robí umenie umením. A hoci nám umelá inteligencia vie krásu naservírovať na počkanie, pravdu a dušu do nej musí vniesť človek.

Referencie

1. Milan Kundera – Neznesiteľná ľahkosť bytia. Definícia gýča ako popretia všetkého neprijateľného v živote.
2. Analýza Akadémie umení BB: Využitie generatívnych AI pri tvorbe umeleckých diel – vplyv AI na autenticitu a emocionálne prežívanie umenia.
3. Wikimedia Commons – Cassius M. Coolidge: „A Friend in Need“ (1903), známy ako Dogs Playing Poker, príklad tradičného gýča v maliarstve.

Tento príspevok bol AI generovaný na základe facebookového príspevku Igora Šovčíka zakladateľa altky.sk